So Silviou sa poznáme už dlhé roky. Spočiatku sme boli kolegyne, neskôr sme našli kopec spoločných záujmov a začali sa stretávať aj mimo práce. Zažili sme noci, kedy sme pri fľaši vína preklábosili celé hodiny, počas dávnej víkendovej túry v Nízkych Tatrách sme zistili, že vieme byť aj príjemne ticho a teraz sa pred sebou už na nič nehráme. Tomu sa vraví priateľstvo.
Už dlho sme si dohovárali stretnutie u nej doma. Lenže poznáte to, každá máme kopec roboty, záujmov a tak zladiť čas na spoločný víkend niekedy trvá trochu dlhšie. Podarilo sa nám to minulú sobotu a nedeľu. Ráno som vyštartovala osobákom do Trnavy. Schválne osobákom, lebo stojí v každej dedinke a mňa baví sledovať mojich spolucestujúcich a zároveň okolitú krajinu. Ide len o hodinovú jazdu, tak prečo si ju nevychutnať so všetkým, čo k nej patrí.
V Trnave už na mňa Silvia čakala, nasadli sme do auta a hor sa k nej domov zložiť veci, najesť sa a dodržať plán - približne o 15.00 vyraziť do poľa. A tak aj bolo. Po chutných šampiňónových cestovinách a dobrej kávičke s mliekom som zbalila svoje "náradie" a podľa žltej repkovej navigácie sme sa vydali hľadať miesto, kde budeme môcť odparkovať auto a zaliezť priamo do poľa.
Tak sa stalo za dedinkou Dlhá. Cestou sme mali ešte pár odstavení, nakoľko sa zrovna konali akési cyklistické preteky. Netušili sme, že cyklistov budeme stretávať ešte najbližšie dve hodiny, či už jednotlivo alebo v skupinkách.
Repka je môj obľúbený kvet. Ešte v časoch, kedy som robila klasické obrázky typu ja a akési auto, môj exmanžel a akási motorka, my dvaja pred akýmsi domom, stromom, či pri mori, som si priala jedného dňa vystihnúť čas a ísť fotiť repku. Bola som fascinovaná tou sýtou žltou farbou, z ktorej sálala slnečná energia. Akoby mi tá farba zakaždým dobíjala baterky.
Jeden z mojich úvodných blogov bol venovaný liptovským repkovým poliam, ako čiastočnému splneniu si tohto priania. S najväčšou pravdepodobnosťou sa však k ich foteniu budem vracať zas a znovu, po zvyšok svojho života. Vždy je predsa iné svetlo, iné oklie, iná technika ... aj keď repka takmer tá istá.
Spočiatku som cvakla pár nezáživných obrázkov. Z nich vyberám len tento jeden, pretože by nás repka znudila už od úvodu.
Chvíľku na to zasvišťali okolo nás bicykle a tak pripájam aj pár repkovo-športových pohľadov. Šport ma teraz nejako prenasleduje, asi aby som sa mohla cibriť v postrehu.
Potom som si vystriehla jednu individualistku a keďže sa mi zdalo príjemné svetlo, také slnečno-tieňové, spravila som milej repke takýto portrét.
Aby však nezostala namyslená, jedna fotka na pripomenutie, že je jednou z mnohých.
A aby som si to u nej vyžehlila a neurazila ju, že sa na ňu stále dívam zhora, sklonila som sa pred jej krásou a vnímala som chvíľku svet z asi tak 20, 30 cm výšky.
Potom sme sa presunuli za cestu, vzďaľujúc sa od repky na opačnú stranu. Mám rada línie a tu sa mi zdali celkom zaujímavé - pole, trávnik, cesta, repka a ešte k tomu aj strom. Stromy sú moja úchylka. Teraz sa už krotím, ale kedysi som fotila výhradne ich. V každom som videla nejakú ľudskú bytosť, ktorú som poznala a volala som ich krstnými menami. Moje pôvodné albumy, do ktorých som lepievala fotografie, boli plné takýchto stromov.
Ale naspäť k výletu. Prečo sme sa vzdialili od repky? Zbadala som totiž oráčinu a v nej učupenú akúsi kaplnku.
Tu zaznel môj povzdych po prvý krát. Nevedela som, či chcem cvakať s prevahou oráčiny, alebo oblohy. Vedela som však, že dlhým ohniskom by som spravila zaujímavejšiu fotku ako takto, keď sa k objektu musím približovať. Zanikli tým línie poľa. Nevadí, dôvod k návratu jedného dňa mám jasný.
Ďalšia dilema - mám fotiť na výšku, či na šírku? Svetlo bolo stále ostré a obloha mi zanikala.
Nakoniec sme sa dostali pred kaplnku. Mne sa však viac páčila od chrbta. Vyžarovalo z nej čaro prekvapenia, ktoré sa v momente dosiahnutia bodu pred ňou, stratilo.
Pri návrate späť ma zaujali tieto brázdy, ktoré priťahovali naše pohľady ku vzdialenému kostolíku. Nemusím Vám pripomínať, čo mi chýbalo ku šťastiu, že nie?
Ešte jedny brázdy z trochu inej perspektívy a sme opäť na ceste.
Vraciame sa k pôvodnému nápadu, obísť celé repkové pole zo všetkých strán. Silvia ma predbehla, kým som si ešte cvakala túto peknú cestu.
K tejto fotografii som dostala súhlas k zverejneniu. Ako správna baba, ani Silvia sa nemá na fotkách príliš rada. Všetky jej portréty prešli cenzúrou a zostala táto malá nepodstatná nič nehovoriaca cvakačka, ktorá ukazuje snáď len rozdiel medzi priemernou výškou ženy a stromu.
A sme späť ... samozrejme, že teraz už vzdycháte so mnou, lebo keď si predstavíte, ako pekne by sa dali priblížiť línie medzi žltou, zelenou, hnedou a modrou plochou, pri rôznych zacloneniach, je Vám ľúto, že si to môžete naozaj len predstavovať.
A opäť tu máme zopár športovcov ... najprv jeden,
potom dvaja,
a o chvíľku ich je ako maku.
Blíži sa k nám ďalšia trojica, jeden z pretekárov sa na nás dokonca priam ukážkovo usmieva a pokračuje
za vidinou zdolania celej trasy.
Posledná skupinka a tak si vravím, prišla som za repkou a nie za adrenalínom. Takže sa lúčim so športovcami a ideme sa ďalej venovať hlavnej téme.
Prišli sme až na koniec repky a našli sme rákosie. Viete, že je to ďalšia rastlina, ktorou som fascinovaná a mám jej už na mraky. No ale skúste si klepnúť po prstoch a ešte k tomu keď máte digitál a nie ste obmedzovaný počtom obrázkov. A tak sa teraz prejdite pomedzi tú "slamu" spolu s nami. Predstavte si, že Vám k tomu Silvia spieva rôzne slovenské ľudové piesne, podľa posledného slova, ktoré ste práve vyslovili. Mňa teda prekvapila, ako rýchlo si vždy vybavila text s takto mnou povedaným posledným slovkom.
Takto vyzerá "prezretý" bambus. Raz som mala jeden bambus na ozdobu vo svojej, ešte vtedy detskej izbe, niečo som robila v kuchyni, keď tu zrazu strela ako z dela. Letela som sa pozrieť čo sa stalo a tam, milý bambus lietal na milión kúskov rozthnutý po celej izbe, semiačko za semiačkom a mne nezostalo nič iné, len do tatovho príchodu každé to semiačko zlikvidovať. Nie celkom sa mi to podarilo, ešte ďalšie dva týždne poletovali zvírené po byte.
Pre zmenu trochu gýčovitej farby, aby sme si potom opäť vychutnali krásu všedných chvíľ. Pri tom strome sme si spravili prestávku. Svetlo bolo skvelé, nuž ale nič z neho - súhlas k zverejneniu Silviiných portrétov som nedostala, napriek tomu, že som s dvoma, či troma kúskami celkom spokojná.
A tak aby reč nestála, takto si krátim chvíľku a pózujem Silvii pre zmenu ja. Po tom rebríku som síce chcela, ale nakoniec nevyliezla. Deň predtým som bola behať a moje nohy odmietali zapnúť svalstvo na výstup k nebesám.
Otáčame smer a vraciame sa opačnou stranou poľa k autu. Snažím sa odfotiť motýle, ale neverili by ste, akí to boli provokatéri. Sedeli, sedeli a keď som sa k nim konečne priblížila s objektívom, šups a ufrnkli do diaľav. Tentokrát nemám ani jedného.
Repka jediná chápala moju úchylku a skoro nehybne stála a ponúkala svoje modelkovské služby.
Teraz si dáme zborovo nám už známy povzdych ...
a kocháme sa realitou, ktorú nemáme možnosť zmeniť ...
Opäť ďalší povzdych, už sa Vám to vzdychanie aj celkom páči, či nie? Lebo aj Silvia sa k nemu automaticky pripája, niekedy už nemusíte ani hovoriť, stačí sa nadýchnuť a ona to dopovie za Vás :-))).
Posledný pohľad na pole, sadáme do auta a ešte sa ideme pozrieť na vodnú nádrž v Suchej nad Parnou. Parná je miestny potok a dedina, pravdepodobne, vznikla počas jeho suchej fázy, inak si nevieme vysvetliť jej názov. Nádrž sme nenašli, teda na mape áno, v realite nie a tak pokračujeme po ceste do Boleráza, kde je tiež vodná plocha. Tú nachádzame bez problémov. Myslela som si, že repku už neodfotím, ale priamo nad vodnou hladinou sa jedna týči, tak predsa len ešte raz.
Slnko už zapadá k horizontu, vzduchom sa nesie vôňa grilovaného mäsa a my sme si tak nejak spomenuli na naše žalúdky. Veru, nebolo by od veci, keby nás miestni grilovači pozvali na taký dobre omastený kus chleba, spolu s mäsom a zeleninou. K zhmotneniu tejto vízie však neprichádza, a tak sa dohovárame o pomalom návrate domov.
Cestou k autu ešte stíham tohto krásavca, pri sledovaní traktora orúceho vzdialenú roľu už len bez slov zaslzím (ach tá 400 - vka) a posledné, po ceste rozliate slnečné paprsky sa s nami lúčia.
Cesta domov bola veselá, robili sme si jedálniček na večeru a vyberali vínko. A táto vízia sa vďaka mojej hostiteľke zrealizovala do poslednej bodky. Na zdravie pani domáca .-)!
