V skoré ráno, niečo okolo 05.00 h, som sa v tom sne zobudila a z postele hľadela priamo na Lomničák a stanicu lanovky.
Vyšla som na balkón a kochala sa pohľadom na tatranské štíty.
Vychádzalo slnko a jeho prvé lúče šteklili vrcholky hôr.
Aj neďaleký kostolík bol ponorený do teplého zlatistého svetla.
Na najvyššom konári ešte neprebratého smrekovca, sedel dáky spevavec a trilkoval o dušu. Vychutnávala som si ten zvuk hodnú chvíľu.
Obliekla som sa a vyšla von z izby. Predo mnou ležalo krásne jazierko s dákou kolibou.
Jej strecha bola pokrytá šindľom vo farbe dúhy.
Šla som ďalej, ku zjazdovke, jar bolo cítiť na každom kroku. Sneh sa roztápal, slnko hrialo a nikde nikoho.
Len kvitnúci podbeľ, prvosienka, krokus ... mi robili spoločnosť.
Vraciam sa naspäť do hotela a vo vestibule sa na mňa usmieva moja vlastnoručne odfotená dvojica kamzíkov v životnej veľkosti.
Na okenných parapetách vidím symbol jarných sviatkov - vajíčka a pierka.
Smerujem ku hraciemu kútu, kde obchádzam stolný futbal.
Skúšam aj zopár biliardových šťuchov.
Ako magnet ma priťahuje miestnosť s tlmenným svetlom. Na stole sa na mňa usmieva kytica červených tulipánov a voľajaké miešané exotické nápoje.
Odmietam ich, a zrazu je predo mnou životabudič - káva v krásnej starožitnej šálke. Jej vôni už neodolám.
Posledné, čo si zo svojho sna pamätám je vychladené šampanské, bazén, moje šaty odhodené na zemi a dotyk vody na mojej pokožke ...
... a zrazu "Cŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕŕn". Je sobota, 07.00h ráno, rozlepujem oči a neveriaco hľadím do okna. Vidím Lomničák a stanicu lanovky.
Vychádzam na balkón a hľadím na slnkom zaliate tatranské štíty.
A pýtam sa samej seba: "Sníva sa mi, či šaliem?"
Keď si budete chcieť rovnako zasnívať, skúste kliknúť na www.hotelslovan.sk. Možno sa Vám to podarí rovnako ako mne .-).
Možno ma teraz obviníte z reklamných ťahov. Áno, do istej miery máte pravdu. Neberiem však za to ani korunu. Milujem Tatry a som veľmi rada, keď sa konečne niekto stará o dobré služby a ponúka ľuďom, čo je vo svete bežným štandardom. Budem robiť reklamu ľuďom vždy, keď spoznám, že ich robota baví, že sú kreatívni a na prvé miesto dávajú služby zákazníkom. Nechcem frfľať ako väčšina slovákov na naše veľhory a služby v nich. Chcem zviditeľniť presný opak - to čo v nich funguje. Lebo to Tatry potrebujú ako soľ. Aj keď najradšej by som ich videla nedotknuté a nezastavané. Lenže pokrok nezastavím. A preto fandím tomuto malému rodinnému hotelu, namiesto megalomanských komplexov, ktoré sa v Tatrách začali rodiť ako huby po daždi.
