Figúrky koňov, ich neustále kreslenie a vydávanie zvukov napodobňujúcich erdžanie mi vydržali až do puberty. Potom, akoby uťal. Až pred niekoľkými rokmi priniesla jedna pani do práce na predaj obraz šestice koní cválajúcich po lúke. A spomienka sa vrátila. Ten obraz mi visí nad písacím stolom a každé ráno, hneď ako rozlepím oči, zbadám ako prvé práve kone.
Tento víkend som mala byť vo Veľkej Fatre na predhimalájskom "tréningu". Zo zdravotných dôvodov sme však výlet zrušili. Nezostalo mi nič iné, iba si vymyslieť náhradný program. V nedeľu sa v Marianke konal Deň koní. Aspoň tak sľuboval leták v našom pracovnom Intranete. Cinkla som Karolovi, či sa mu nechce ísť prevetrať foťák a nevediac kam lezieme, vydali sme sa na družstvo.
Okrem koní upravených na jazdu, ktoré sú síce nádherné, ale predsa len nie úplne slobodné, stál v ohrade tento nádherný pár. Biela kobyla, hnedý kôň. Zjavne zohratá dvojica.


Ako som tam tak stála a pozerala na ne, kobyla sa rozhodla predviesť nám celý rituál zaľahnutia, oddychu a postavenia sa.


Po jej zaľahnutí som zostala prekvapená - vôbec by som totiž z tohto pohľadu nepovedala, že je to kôň. Skôr by som si tipla ťavu.

Asi to tá potvorka vytušila a rýchlo, chtiac vytiahnuť ma z omylu, nadvihla hlavu a poďho do elegantnejšej polohy.


Tu je už naozaj jasné, že o ťave nemôže byť ani reči.

"Už si spokojná?" vravel výraz kobylej tváre.

A šups ho opäť na všetky štyri. Ešte sa trochu otriasť a môžem ísť pozrieť, kto ma to tam stále očumuje.

Zatiaľ, čo sa kobylka pomaličky posúva smerom ku mne, jej partner mi začína predvádzať svoje divadlo.

Ťažko odhadnúť, či mi vyplazuje jazyk, či sa hnevá, alebo sa mi rehní do ksichtu. Zostane to záhadou. Teda pre mňa. Ošetrovatelia by mi istotne hneď vysvetlili, čo sa mi snažil naznačiť.




A potom sa už oba kone k sebe postavili ako sa na správny pár patrí a len tak bez záujmu sledovali okolie.



Presunuli sme sa na miestny parkúr, kde prebiehali predvádzania jazdy na koni a ovládanie koňa jazdcom.






Bolo však priame slnko, pofukoval vietor a zrnká piesku sa výrili vo vzduchu, na čo naše Nikony určite nereagovali s úsmevom. A tak sme sa po chvíľke spakovali, zašli sa napiť mariánskej svätej vody a bolo po výlete.
P.S. V zápale fotenia som sa dotkla elektrickeho ochranného drôtu, fakt kope!!! Takže prípadným fotochtivcom radím zdržiavať sa od neho ďalej :-).
Príjemný zvyšok voľného sviatočného dňa všetkým!