A tak si to šinieme dedinkami až k Iľanovu. Zastavujeme na poli, kde sa mieša búrková nálada sponad hôr so slnečnou páľavou v kotline. Všetko to má zvláštny náboj - robím teda aspoň pár fotografií v duchu hesla - „keď neprší aspoň kvapká".


Najprv sa kochám pohľadom na obilie. Boli časy, keď som ešte s filmovou Minoltou vycvakala more filmov portrétmi klasov. Teraz už to nadšenie až tak nezdieľam ale ako nostalgická spomienka to padá vhod.


A chvíľku na to sa otáčam a zbadám trojku krásnych stromov priamo pri ceste a za ňou mraky, svetlo, letnú podvečernú náladu.




Niekedy netreba stúpať nahor, stačí sa zastaviť a vychutnať si okamih. Len tak.
A na dôkaz, že to tak naozaj funguje, tu je dúha z pondelkového rána, priamo z môjho balkóna o 05.35h :-).
