Spočiatku je všade ticho a kľud, obedňajšie slnko páli približne rovnako ako v tieto dni na Slovensku.
Z ničoho nič sa objavujú chrbáty malej čriedy rohatcov, smerujúcej od rieky. Sedím teda v kľude ďalej a čakám, čo za zážitok, toľko ospevovaný, nás čaká.
Náš masajský šofér zastavuje a my sa pozeráme na nekonečné pláne plné státisícov zvierat. Odvšadiaľ sa ozýva bekot, mukot a dupot. Sem tam prebehnú malé stádička, ale stále nevidím nič, čo by ma zdvihlo zo sedadla.
Chvíľku sledujem nič nerobiace zvieratá, jediné čo zaujíma moju pozornosť sú krúžiace supy a marabu na oblohe. Veští to totiž nejaké dobrodružstvo.
Presúvame sa o pár metrov bližšie k rieke a v tom to prichádza. Zvieratá sa tlačia jedno na druhé, skáču, plávajú, splašene bečia, snažiac sa čo najskôr prebrodiť rieku. Cross river - tak sa volá toto divadlo. Vyskakujem zo sedadla a cez otvorenú strechu mierim objektív na ... kam vlastne? Neviem sa ukľudniť, rozruchu je tu toľko, že prechádza aj na mňa. V duchu si hovorím: "kľud Zuzana, kľud, vyber si jedno zviera a sleduj ho". Skúšam túto stratégiu, ale mám nepostačujúce ohnisko, nedarí sa mi zachytiť to, čo by som chcela. Chvejúcimi sa rukami, v súlade s chvejúcou sa zemou pod kopytami párnokopytníkov, mierim na celé stáda.
Zvieratá akoby nemali konca. Po pol hodine nášho sledovania ich na náprotivnom brehu neubudlo ani o malý kúsok.
Pri večernom brázdení parkom vidíme tesne pred búrkou pár kúskov pakoňov. Celá scenéria je kľudná, po obedňajšom virvare ani stopy.
Na druhý deň opäť mierime k rieke. Zvieratá spočiatku zopakujú včerajšie "preteky s časom", niektoré sledujú okolie, niektoré prechádzajú riekou. Máme trochu iné stanovisko a tak sa mi darí zachytiť celý "cross river".
Mením ohniská, raz "širokáč" a raz "dlháč".
Pri pohľade na spenené papule zvierat a ich vystrašené oči sa na chvíľku stávam pakoňom. Preberám ich strach a aj ja chcem byť čo najskôr na opačnom brehu. Žiadneho zabijaka nevidím, snáď prebrodím živá a zdravá.
A zrazu všetko utícha. Žiaden zvuk, ticho sa dá krájať. "Leo, leo" šepká náš šofér. Niekde v húští je vraj leopard. Stojíme však bokom k miestu, na ktoré masaj ukazuje.
A v tom ho zbadám. Leopard strhol pakoňa a snaží sa ho odvliecť na strom. Nechce sa o svoj úlovok deliť s levami, či hyenami.
Pakone stoja, nehýbu sa. Boli svedkami predchádzajúcej drámy a nevedia čo majú robiť. Cítia pach smrti a tak vyčkávajú.
Miesto, kadiaľ ešte pred pár minútami bežali stovky zvierat, zíva prázdnotou. Meníme stanovisko, snažíme sa k leopardovi priblížiť. Je to však z tejto strany brehu nemožné. A tak zostávame stáť a vyčkávame.
Leo sa opäť zjavuje a tak sledujem jeho snahu odvliecť svoj obed do bezpečia. Nemám síce šťastie na pohľad zoči voči, ale veď "keď neprší, aspoň kvapká".
Keď mi šelma mizne v kríkoch, vraciam sa pohľadom späť ku brehu.
Dvaja odvážlivci sa vybrali na prieskum, aby dali povel ostatným. O chvíľku je všetko opäť v pohybe. Ba čo viac, nielen na pôvodnom mieste sa rútia davy "bežcov", už aj z oveľa strmších zrázov skáču zvery jedno cez druhé. Strach robí svoje - rýchlo preč na otvorenú pláň.
Večer sa opäť všetko skľudňuje, svetlo je mäkké a teplé a tak končí naša pakonia púť.
V národnom parku Amboseli pakoňov až na dve, tri výnimky nevidíme, zato však v tanzanijskom Ngorongoro sa dostávame priamo do stredu stáda migrantov.
Páľava, ktorá tu vládne, núti zvieratá prechádzať z jednej strany krátera na druhú. Zem je vysušená, tráva takmer spálená a unavené a smädné pakone pomaličky kráčajú za svojou vodnou fatamorgánou.
Keď okolo nich prechádza hyena, bez jediného pohybu stoja. Ich "nevšímavosť" ma prekvapuje.
Od tejto chvíle sa na pakone prestávam pozerať len ako na zdroj potravy pre moje obľúbené "mačičky". Odteraz mám voči ich komunite úctu. Nemajú to veru ľahké. Tak ako nikto v prírode. Strany sú vyrovnané, či to chcem alebo nechcem vidieť.
