"Človek mieni, pán Boh mení" - toto príslovie sa mi ukázalo v celej svojej kráse. Lúka síce bola na pôvodnom mieste, ááále pokosená. Ani čoby ju depilátorom prešli. Nech pozerám ako pozerám, nikde žiaden kvet ani motýľ. Zato komárov na mraky. Lenže komáre veľmi fotogenické nie sú a za svoje upírske činy si ani žiadne fotky nezaslúžia. A tak sa sklamaná otáčam a idem hľadať miesto, kde by som nejakých farebných krásavcov našla. Smerom k miestnemu rybníku zvanom Bulkovec sa nachádza pole. Uprostred lesa na pár metroch štvorcových bolo odjakživa zasiate obilie. Teraz leží úhorom. A ako dobre. Na bylinách, margarétach či iných voňavkách sa už kadečo nájde. A tak skladám tašku, líham do trávy a snažím sa ísť po stopách Ondřeja Sekoru a jeho opisoch kadejakých chrobákov a chrobáčikov v knihe o Ferdovi mravcovi, vrátane lienky a lúčneho koníka. Lienka bola v mojom detstve najneobľúbenejšia postavička, môjmu hrdinovi neustále robila zle a bola to namyslená, rozmaznaná fiflena. Dodnes mám problém s týmto druhom "lienok" aj v živote. Ale ako sa vraví - "svet je preto pekný, že je rozmanitý" - aj lienky musia byť na svete, kvôli rovnováhe :-).
Priľahnite si teda ku mne a aspoň chvíľku sledujme, čo sa deje medzi kvietkami ...
Ďakujem Vám za spoločnosť a zas raz niekedy nabudúce!
