Pred dvoma týždňami sme sa s ephoťákmi – Ľubkou, Miškom a Karolom vybrali na výlet. Zastavili sme sa kvôli dažďu v Piešťanoch a pri obede čakali, kým sa dažďové kvapky skľudnia a prestanú padať. Dočkali sme sa. A ako sme tak stáli na kolonádnom moste, začali okolo nás lietať čajky. A opäť som si spomenula na svoju dávnu túžbu aspoň na okamih sa stať vtákom a uletieť pred platením účtov, nervóznymi šoférmi, podráždenými matkami na uliciach, každodenným vstávaním o 05.20h, vybitými baterkami na ovládači od televízora, neumytými oknami, preplnenými kontajnermi na separovaný odpad a pred ďalšou haldou nedokonalostí tohto sveta /nevynímajúc svoju vlastnú nedokonalosť/.
Takže zažmurujem oči, rozprestieram ruky, na konci prstov už cítim jemné šteklenie, skáčem a ... letíííííííííííííííííííííííííííííííííííím ...
