Moja cesta začína pri kanále neďaleko Technopolu. Na uvod mi je pozehnane k vyletu :-).
Prechádzam popod stromy
priamo na zamrznutý kanál. Predstavujem si, čo všetko sa môže skrývať pod vrstvou ľadu. Na povrchu vidno zamrznutú trávu, či list, ale ďalej to nespočetné množstvo bublín a bubliniek vytvára rôzne, priam bizardné predstavy.
Dostávam sa na mostík za križovatkou a vidím kopec ľudí vychutnávajúcich si svoje korčuliarske, či už kraso alebo hokejové umenie.
Zaujme ma rákosie lemujúce zamrznutú vodu. Oscar Wilde má jednu rozprávku, v ktorej hrá rákosie dosť zaujímavú rolu a tak schádzam priamo k nemu a skúšam ho odfotiť tak, aby som v obrázku nevidela vežiaky. Vežiakom som vyhýbam, lietadlu však nie.
A som tam, kde chcem. Draždiak - v lete príjemne chladivé miesto na kúpanie, v zime plocha deliaca sa na časť patriacu vodnému vtáctvu a časť patriacu ľudským tvorom chtivým pohybu na zúbkovaných topánkach.
Prechádzam sa po brehu a nachádzam aj tri pyramídy.
Idem bližšie a fakt, skoro ako tie pravé egyptské.
Začína mi byť chladnejšie a uvedomujem si, že slnko sa akosi rýchlo presúva za horizont. Na rozlúčku mi ukazuje svoj odraz na zamrznutej ploche.
Ešte sa vrátim, labute mi neuniknú, ibaže potrebujem inú aparatúru. Zatiaľ sa maj, milý Draždiak, fajn.
