Majka našla stránku na internete, kde sú medziiným ponúkané aj jednodňové výlety do rakúskych Álp. A tak sme sa dohodli, že si túto sobotu spestríme výstupom na jeden z ich vrcholov - Ötscher.
Vo Wikipédii som našla, že je to pozoruhodný štít, vysoký 1893 m na juhozápade územia zvaného Dolné Rakúsko. Jeho meno má slovanské korene - prekladá sa niečo ako "ocko" /diminutive of "father"/ a na jeho vrchole sa nachádza hranica medzi oblasťou Lilienfeld a Scheibbs. Počasie malo byť dobré a bolo sa treba dostaviť na 6.00h pred pivovar Stein, kde mal byť pristavený autobus. V podvečer mi Majka zavolala, že sa trochu mení plán a namiesto autobusom pôjdeme autom s tromi ďalšími, mne dovtedy neznámymi turistami. A tak sme sa ráno pozbierali všetci piati - Tomáš, Ivona, Bohuš, Majka a ja. Cesta trvala niečo okolo 2,5 hodiny, takže na trasu sme boli vychystaní zhruba o 10.00 /to sme sa už stihli najesť, prezuť, natrieť opaľovacími prostriedkami, napiť, popáchať toaletu/. Dostali sme sa na rázcestie so značkami 1 a 1a. Keďže na mape sme našli len 1, vydali sme sa ňou. A spravili sme chybu, zostúpali sme zbytočne poriadny kus a nadišli sme si zhruba pol hodinu. V bode, kde začína stúpanie lesom, sa totiž cesty 1 a 1a stretávajú. Nevadí, aspoň vieme do budúcna. Postup lesom trvá zhruba hodinku vcelku dobre upraveným serpentínovým chodníkom. Z pásma lesa sa postupne prejde do pásma kosodreviny, odkiaľ sa ukazujú pekné kopčúrovité výhľady. My sme mali to "šťastie", že bolo presne 12.00 a slnko pražilo ako divé, takže okolie bolo v opare a príliš lahodné fotografie sa robiť nedali. Ale aspoň na priblíženie atmosféry, pripájam pár z nich.
obr. 1 - prvý výhľad po výstupe z lesa
obr. 2 - cesta k nášmu cieľu, ktorý sa črtá vľavo za kopcom
obr. 3 - náš cieľ
obr. 4 - pohľad späť do údolia, z ktorého sme vyšli
Keď som sa zapozerala na vrchol a zbadala to stúpanie, musím priznať, že som dostala mierny strach, či mi budú sily stačiť. Keďže bolo včera sparno a slnko naozaj pieklo, na moje prekvapenie som pila každých 10 minút. To sa mi nestalo už dobre dávno. Prvá vec, čo mi začala vŕtať v hlave bolo, či vydržím s tekutinami. Mala som v ruksaku 2 litre vody ale ako som tak popíjala, voda sa strácala závratným tempom. A to najhoršie stúpanie sme mali ešte len pred sebou. Našťastie som v tejto chvíli ešte netušila, že okrem stúpania to bude hlavne lezenie o troch istých bodoch, miestami takmer kolmo nahor. Našťastie vravím preto, lebo neviem, neviem, či by som to v tejto chvíli nebola zabalila a nevrátila sa radšej späť.
Chodník zatiaľ viedol popod skalné previsy, červená značka sa na mňa usmievala ako v rozprávke a volala ma: "Poď za mnou, poď za mnou". Raz sa mi stalo, že som nesledovala červenú ale pár starších turistov a na ich a moje prekvapenie som zostala s nimi na previse - oni si tam šli oddýchnuť a ja mysliac si, že idú po červenej, som sa teperila za nimi. Tak som sa usmiala, otočila sa chrbtom a davaj nájsť opäť červenú a snažiť sa zostať jej verná.
obr. 5 - najčastejší pohľad - Tomášov ruksak a jeho miznúca postava
obr. 6 - vrcholová pyramída nášho Everestu
obr. 7 - jedna z posledných ciest, ktorá bola vedená horizontálnym smerom, kúsok za touto zákrutou začala lezecká časť nášho postupu vpred
obr. 8 - k vrcholu vedie cesta cez prostredný menší vrchol - je to taká lezecká predpríprava na záverečné zdolanie "Everestu"
V momente, ako som sa dostala pod lezeckú časť, fotoaparát som zbalila do ruksaku, turistické paličky tiež, pritiahla som si všetky popruhy, ktoré sa dali. Obzrela som sa, kdeže je Majka. Tá však vzadu sprevádzala Bohuša a tak som si povedala: " Milá Zuzanka, je čas spoľahnúť sa na seba a skúsiť to vyliezť sama. Hanka s Majkou Ťa už sprevádzali dosť, čo tak zapnúť vlastné receptory a pokúsiť sa použiť aj hlavu, aj ruky aj nohy súčasne?" Po prvom "výťahu" som pochopila, že si musím overovať skaly, ktorých sa chytám, lebo hneď prvá mi povolila a časť z nej zostala v ruke. Tu ma popadla ďalšia radostná idea - "Preboha, veď ja nie som poistená. Ak sa tu niekde schniapem, bude treba volať horskú službu alebo vrtuľník a to bude pálka". A týmto tempom sa moja myseľ rozbehla a riešila, či už budem musieť predať byt alebo vezmem úver. A tak nezostalo nič iné, len tú rozbehnutú myseľ zastaviť. "Počuj moja drahá, čo tak zapnúť vnímanie tu a teraz, nevymýšľať žiadne potenciálne scenáre a sústrediť sa na to, aby nebolo treba nikoho volať a Ty si sa tešila, že si nakoniec všetko dobre zvládla?" Začala som sa teda chváliť za každý úspešný krok, velebila som aj svoje ranné rozhodnutie o iných nohaviciach ako som mala na Plačlivom - pohyb bol tým pádom vcelku pohodlný, aj keď aj tieto gate mali namále, nitky trochu povolili. Celý výstup na prvý menší vrchol prebehol vcelku dobre, aj keď som sa triasla ako osika, od sústredenia a tepla som bola úplne vyprahnutá a cítila som sa ako múmia. Dala som si energetickú tyčinku a nebol to veru dobrý nápad. Všetky tie ovsené vločky sa mi nalepili na podnebie a nešli ani von ani dnu. Nedalo sa nič iné robiť, iba zapiť to riadnou dávkou vody. Odľahčil sa mi síce ruksak ale priťažila moja myseľ - asi fakt nebudem mať tej vody dosť. A opäť moje druhé ja: "Prestaň pochybovať. Nejakú tú vodu ešte stále máš a keď už nebudeš, začneš problém riešiť potom. Teraz to aj tak nemá žiaden význam".
obr. 9 - pohľad do údolia
obr. 10 - pohľad opačným smerom - vrchol bol - aj na dosah, aj strašne vzdialený
obr. 11 - všetci spolu na predvrchole - zľava Ivonka, Bohuš, Tomáš a Majka
obr. 12 - sprava Zuzanka a jej myšlienkové pochody - na tvári, najmä na očiach môžete presne vidieť asi ako som sa práve cítila
Keďže Tomáš sa už vybral na hlavný vrchol, Ivonka tiež, zdvihla som sa aj ja, nech nezdreveniem, pozdravila Majku a Bohuša a šla nahor. V mieste, kde som zbadala tri skoby som zastala a zľakla sa. Kolmina predo mnou, žiadna reťaz, je možné aby som aj toto prekonala? Hlavne, keď som si už musela zakázať pohľad smerom dole? Ivonka si všimla moje zaváhanie a spýtala sa:"Všetko ok?" A zo mňa vykĺzlo - "asi sa už začínam báť". "Nemáš čoho, hlavne si dávaj pozor, nech si stále zachytená tromi bodmi, buď dve ruky a jedna noha, alebo dve nohy a jedna ruka, to je všetko, nič sa Ti potom nemôže stať". Veta pekná a aj múdra, ale hovorte ju niekomu, koho na okamih zachvátila panika spôsobená strachom. Na šťastie moje druhé ja opäť nesklamalo a začalo dobiedzať: "Toto snáď Majke nespravíš, toľko sa o Teba stará, berie Ťa na miesta, kde sa Ti páči a Ty tu teraz budeš vymýšľať niečo o strachu? Hops, chyť skobu, na tú druhú vylož nohu, ďalšou rukou sa zachyť o skalu a ťahaj sa hore. Ak to nepôjde, počkáš na Majku a poprosíš ju o navigáciu, ale najprv to vyskúšaj sama!"
A tak som začala liezť. Prvý chyt, noha, prehmat druhou rukou, výšvih, ruka, noha, ruka, výšvih ... niekedy som zvolila opačné poradie, noha, chyt a výšvih, ruka, noha a tak ďalej. O pol hodinky som stála na vrchole, hrdá prehrdá na svoje lezecké "umenie".
obr. 13 - posledné metre pred konečným výšľapom - nie úplne optimistické, ale hory sú aj o nešťastí a nehodách, s tým sa treba jednoducho vyrovnať
obr. 14 - naraz sa mi javí všetko krásne, oblaky, farby, tvary ... glgla som si endorfínovej drogičky :-)
obr. 15 - kontrolný pohľad na cestu, kadiaľ som sa driapala
obr. 16 - ešte posledných niekoľko desiatok metrov ku krížu, ktorý označuje vrcholový bod Ötschera po takejto krásnej trávnatej rovnej hrebeňovke
obr. 17 - narušili sme kráľovstvo niekoho iného - krkavec si obzerá svoje panstvo, zatiaľ ma nezbadal
obr. 18 - ďalší operenec, tentokrát so žltým zobákom a menšieho vzrastu ...
obr. 19, 20 - ... ten ma zbadal okamžite a frrrrrrrrrrrrrrrrrrnk, letí kade ľahšie.
obr. 21,22,23 - moje obľúbené kopčúre - keďže bol opar, snažila som sa z fotiek vytiahnuť najviac čo sa dalo, za pomoci programov Lightroom2 a Photoshop CS3
obr. 24 - vrcholové foto mojich spolulezcov
obr. 25 - a aj mňa radostnej, pod "svojim" krížom
obr. 26 - Lúčim sa s Vami pohľadom na tento chutný vývar s pečeňovými knedlíkmi z chaty pod vrcholom a radostným konštatovaním, že lanovky niekedy prídu vhod - ušetrím si kolená, ktoré ma napriek hrdinskému výkonu tentokrát ani raz nezaboleli, za čo im vzdávam hold.
A hold vzdávam aj celej včerajšej posádke, lebo mi s nimi všetkými bolo fajn.
Do skorého čítania, prípadne diskutovania!
