Našou prvou zastávkou sa stáva Dornoch a jeho nádherná pláž. Na bližšie zemepisné vysvetlenie - sme na východnom pobreží Highlands - ov. A konečne vidím ozajstné škótske svetlo - predo mnou slnkom zaliate more a piesok a za mnou ... tmavé ťažké mraky. A ten kontrast priam vyráža dych.
A ako si tak skackám po skalkách, otáčam sa a vidím Katarínku. "Zuzaaaaaaa, daj sem foťak, nech ťa odfotím". Zamrvím nosom, úprimne, nie som až taký nadšenec svojho fotografovania, ale na druhej strane, vždy sa poteším, keď si s odstupom času pozerám fotky z miest, kde mi bolo fajn a vidím sa. A tak podávam Nikona ostrieľanej Canoňáčke a pózujem ... v hlave mám len jedinú myšlienku ... "dúfam, že tam bude vidieť ten rozdiel medzi svetlom a tmou". A potom sama sebe vynadám ... "máš pochybnosti o Katarínke? Si Ty takto v poriadku?"
autor: Katarína Hoglová - http://www.hoglova.dphoto.com/
Pozerám na hodinky, ten čas nenormálne letí. Ešte som nikam nešla a prvých 15 minút za mnou. Zostáva mi 5 minút, preto so zrýchleným krokom mierim ku koncu trávnatého porastu, som zvedavá čo je za ním.
A zisťujem, že táto pláž je dlhá, dlhočizná, ideálne miesto na prechádzky a pikniky. Toto jediné mi chýba u nás doma. More. Škoda ho.
Pláž je posiata mušľami rôznych farieb a tvarov, mne sa najviac páčia tieto modré. Cvakám a letím do auta, nech na mňa nemusí nik čakať.
Našim ďalším cieľom je najvýchodnejšie miesto Highlandsov - John o´Groats. Cestou máme dve úlohy k splneniu. Prvá - nájsť Edovi baterku do hodiniek, čo sa po návšteve niekoľkých obchodov ukazuje ako naozaj ťažká úloha a ja si prosím takú istú mapu, teda atlas, ako má Katka s Vladkom. A3 rozmer a je tam celé Anglicko, ostrovy, Írsko. Po návšteve niekoľkých púmp sa naše úlohy v obtiažnosti vyrovnávajú.
Jasné, že všetko končí šťastne, veď sme v rozprávkovej krajine. Edo má svoju baterku a ja majetnícky stískam megamapu a od tejto chvíle sledujem, čmáram, dopĺňam dôležité informácie priamo do nej.
Ďalší cieľ dosiahnutý. Najprv si myslím, že gajdoši pri ceste mieria kdesi do krčmy, či k dákemu pódiu, ale o chvíľu zisťujeme, že sa schyľuje k záveru miestnych cyklistických pretekov a toto je uvítací výbor pre víťazov.
Nachádzame sa 2200 míľ od severného pólu a 12.875 míľ od Nového Zélandu. Pre neznalých, ak mi pamäť dobre slúži, 1 míľa je zaokrúhlene 1,61 km. A pred nami lákavo vábia Orknejské ostrovy. My však putujeme ďalej.
Posádky našich dvoch áut sa dorozumievajú vysielačkami, Edo nám pravidelne spestruje chvíľky svojimi nápadmi, postrehmi, zážitkami. Aj teraz dostávame zaujímavú otázku: "ste veľmi hladní alebo vydržíte a jeme až v mestečku Thurso?" "Vydržíme" hovorí naša hovorkyňa a šoférova pravá, teda vlastne ľavá ruka Andrejka.
Zrazu odbáčame z úzkej cesty na ešte užšiu cestičku, ktorá končí pri súkromnom dome. Vystupujeme, schádzame o kúsok nižšie smerom k moru a pred nami sa ukazujú prírodné schody z jednotlivých útesových platní. Pláž číslo 2 je oveľa divšia a hlučnejšia. Sme na mieste, ktoré je v mape označené ako Skarfskerry.
Vychutnávame si slnečné lúče, slaný morský vzduch, severný vietor a hukot morských vĺn. Každý sa vyberá svojim smerom, aby sme sa po chvíľke opäť stretli, usmiali sa jeden na druhého a pokračovali v ceste ďalej. Niektoré miesta sú naozaj vhodné na neverbálnu komunikáciu. Toto je jedno z nich.
Prejdeme len dákych 15 minút a sme na najsevernejšom mieste Británie. Počasie sa nám kazí, tmavé mraky vypĺňajú doteraz modrú oblohu. Prechádzku okolo majáka stíhame len tak, tak ... pádom prvých kvapiek zatvárame dvere na aute.
Lenže každú chvíľku vykukne dáky slnečný lúč a my zase vystupujeme a cvakáme. Raz stoja naši pred nami, raz stojíme my za našimi.
Konečne sme v Thurse. Hľadáme voľajakú reštauráciu. Najprv to vyzerá na Čínu, lenže tá je len "take away". Vidíme ďalšiu Čínu, ale zisťujeme, že otvárajú až o 16.30. Je niečo po 15.00, čakať určite nebudeme. Edo zbadá ceduľku s nápisom Jedlo a zvolá:"Za mnou!". Ocitáme sa v príjemnom modernom interiéri so zaujímavou ponukou jedál. A nielen ponukou, o chvíľku v ústach premieľame rôzne kúsky mäsa, ryže, zeleniny, zapíjame to pivom a labužnícky prevraciame očami. Ešte aj káva je skvelá.
Celým severným pobrežím sa nám strieda dážď a slnko, a keď sa zjaví dúha za oknom, cvakám ju počas jazdy. Sme leniví, máme plné bruchá, v aute je príjemne teplo, počúvame BBC Scotland, no kto by šiel teraz von?
Zrazu sa nám popri ceste moce skupinka škótskeho "skotu". Nik z nás si netrúfa vystúpiť a vystaviť sa nebezpečenstvu ostrých rohov. Michal nám pribrzďuje, cúva, ide vpred - podľa pohybu jednotlivých kusov dobytka - no jednoducho super pomocník pre cvakačov.
Opäť stojíme. Katarínka zbadá krásny motív, tmavá obloha, slnečný trávnik, domčeky, ovca. Kúsok od áut vedie chodník. Smer pláž. Nezdá sa nám to, ale keď pláž, tak pokus.
Za rohom sa to už javí inak. Bránka, chodník, domček a vedľa neho more a aj kúsok piesku vykúka.
Vstupujeme do pozemského raja. Teda aspoň pre mňa. Ešte aj potok tečúci do mora. Boh sa s týmto miestom vskutku pekne pohral. Len rozmýšľam, čo mu slúžilo ako predloha :-).
Nadšená miestom, nadšená pocitom, nadšená okamihom skláňam oči k trávnatému porastu, snažím sa nájsť miesto, z ktorého by vynikla všetka tá jedinečnosť a tu za chrbátom počujem: " Skáčte!" "Katuška asi fotí chalanov" vravím si v duchu.
Otáčam sa a keď ju zbadám takú učupenú v tráve, s nadšeným výrazom pri nastavovaní parametrov, robím jej pamiatku z výletu.
A až potom si všímam jej modelov, vyskakujúcich niekoľko krát za sebou, kým s výsledkom Katarínka nie je spokojná. Ja len narýchlo intuitívne priklám foťák k oku a cvak. Nielen chalani, ale aj Silvia je v skokanskom tíme.
Je čas sa vrátiť. Ešte máme pred sebou pekný kus cesty a nocujeme v stanoch, asi hodinu a pol peši od áut.
Opúšťame tento malý zázrak a opäť vyrážame.
Už ani neviem kto sa v istom okamihu obzrel do zadného okna a zbadal dúhu. Dokonca dvojitú. A tým je spečatené ďalšie zdržanie sa, všetci chceme fotoprestávku.
A nebola by som to ja, keby som chvíľku na to, sediac už opäť v aute, nezjačala: "júúúúúúúúúj, aké skvelé svetlo, Michal prosím zastav". A bežiac pár desiatok metrov dozadu, snažím sa nájsť k tomu svetlu aj nejakú kompozíciu. Ale nie je to úplne podľa môjho gusta. Chcela by som zachytiť všetko - od fialovej farby vresu, cez tmavomodrú oblohu, biele oblaky, medenný pruh svetla pod ťaživou horou až po vzdialenú vodnú hladinu, dáky ten Loch neviemaký a črtajúce sa kopce nad ním.
Niekedy je však menej viac a prelaďujem zo 16mm na 85 mm a vyberám len horu so svetlom. A až teraz si uvedomujem ako sa ochladilo. Fúka silný studený vietor, ktorý ma celú roztrasie. Pri ďalšej zastávke si musím dať bundu. A radím to aj ostatným.
Sledujúc okolie, prestávam vnímať potenciálne fotoobjekty, už si len krochkám blahom, v tichosti, bezmyšlienkovite sledujem farby za oknom. Jednoducho sa vypínam. Prudké brzdenie ma však vracia do aktívneho stavu. Všetci vystupujú a tak beriem foťák a s úžasom pozerám na miesto, ktoré som v niektorom z dnešných obchodov videla na pohľadnici. Sme pri Loch Eriboll.
Pred sebou máme posledný úsek cesty. Už sa stmieva, čo znamená že budeme musieť prejsť od áut k táborisku po tme. A ako naschvál nás zdržujú všadeprítomné ovce, tentokrát si za svoje stanovisko vyberajú cestu pred nami. Chvíľku čakáme, potom sa pomaly začneme posúvať a ovce vyplašene prebiehajú okolo áut.
Konečne vystupujeme na parkovisku v Blairmore, z ktorého vedie štrková cestička, podľa informácií až na Sandwood Bay. Keďže je vonku riadna zima, znamená to vziať si so sebou všetky vrstvy oblečenia, stan, spacák, karimatku, a hlavne vodu. Žiaden zdroj pitnej vody totiž v okolí nebude. Plus dáke tie raňajky. Kým sa vychystáme, je takmer úplná tma. A ako na potvoru po dákej polhodinke chôdze nás zleje ako v sprche. Vyberám svoj skvelý červený pršiplášť značky Ferrino, má u mňa premiéru. Avšak náklad na mojom chrbáte vážiaci okolo 15 kíl spôsobuje, že nemôžem zapnúť jeho prednú časť. Ešteže mám goratexovú bundu, nepremokám. Po hodine a pol, počúvajúc zvuk morského príboja, vyberá sa Michal skontrolovať okolie. Podľa GPS by sme mali byť na mieste, ale nevieme, či sme na dobrom mieste pre stany. Nie je to rovina, svah sa mierne zvažuje, otázka je, či nie sme príliš blízko pri pláži. Ranný príliv by mohol byť celkom nepríjemné prekvapenie. Prestáva pršať, Michal sa vracia so správou, že nič lepsie nenašiel. A tak skladáme batohy a radostne, s čelovkami na hlave, snažíme sa postaviť si naše prechodné bydlisko.
autor: Eduard Hogl
Unavené ale spokojné, náš stan stojí, si líhame. Chcem nás ešte zvečniť v bdelom nočnom stave, avšak blesk spôsobuje, že vyzeráme presne opačne.
A tak nezostáva iné, len sa pre dnešok rozlúčiť so slastným "Dobrú noc".
