Je ráno, Edo s Michalom vyrazili na dáky miestny ostrov, ktorý je v čase odlivu prístupný chôdzou. Treba však stihnúť vrátiť sa včas, inak človek zostáva odrezaný. Babinec sa prejavil ako poriadne lenivé kvarteto. "Idete s nami?" pýtajú sa večer junáci. "Nieeeeeee" odpovedajú prepelice. Po dlhej dobe chceme spať, kým sa nám oči samé od seba nerozlepia, chceme si dať rannú sprchu, uvariť kávu, zjesť niečo z kultúrnych raňajok. Nuž mesto je mesto a my sme zrazu malé mestské fifleny.
Je ráno, niečo okolo 10.00 a práve vyrážame do ulíc. Žiaden extra plán nemáme, budeme sa motať kade nás budú nohy viesť.
Ako prvé nás vedú popod hrad až k jeho bráne. Nikomu z nás sa však do neho nechce. Je pekný slnečný deň, radšej chceme dýchať čerstvý edinburgský vzduch. A tak sa otáčame a smerujeme ďalej na koniec centra.
Vchádzame do jedného z milióna obchodov plných škótskej kocky a gájd. Do toho hrajú škótski piperi (rozumej gajdisti) a ja hľadám dáky pekný ženský kilt. Lenže všetky pekné a kvalitné sú drahé až hrôza. A tak si nechávam tento nákup na neskoršie časy. Pretože Edinburg je skvelým miestom na potulky, keď už nebudem vládať motať sa po krkahájoch. Tak znie môj plán. Na staré kolená sem prídem na týždňovú dovolenku plnú histórie a vlneného kára.
Na ulici zbadáme krivé zrkadlá, jedno zoštíhľujúce a jedno zase naopak.
A aj škótskeho dôchodcu so slovákmi tak obľúbenou igelitkou - hold globalizácia je globalizácia.
Na konci ulice schádzame ku kráľovskej galérii. Kúsok za ňou je pravdepodobne odbočka na kopec, z ktorého je výhľad na mesto. Lenže ja mám v hlave jednu fotku z ephota od užívateľa waldeho. Neviem ako sa miesto volalo, neviem kade sa k nemu ide, mám iba obraz pred sebou. "Si poriadne trdlo Zuzana, prečo si sa waldeho nespýtala skade fotku fotil?" nemám rada tieto moje samosebovacie otázky prinášajúce pochybnosti a preto si okamžite vravím: "veď to nájdem podľa pocitu a basta". A tak bystrím zrak, obzerám sa a ...
... hneď pri kráľovskej galérii ma dáko tiahne vľavo do kopca. A táto intuícia sa ukazuje ako správna.
Sme na mieste. Konečne sa teda kochám známym pohľadom priamo do srdca hlavného mesta.
Obieham všetky pamiatky nachádzajúce sa na Calton Hill, jednom zo siedmich kopcov obkolesujúcich Edinburg. Národný pamätník, Nelsonov pamätník, Dugald Stewartov pamätník ... kto by si tie názvy pamätal.
Akurát jednej veci mi je pri pohľade do ulíc ľúto a to, že nie je 30. apríla a neslávi sa keltský sviatok Beltine. Ohňová atmosféra musí byť na tomto mieste úžasná.
Schádzame z kopca a chvíľku sa ihráme s miestnou mačacou strážkyňou, možno strážcom - nešla som v pozorovaní do hlbších detailov, prepáčte.
Ako na objednávku spúšťa miestny gajdoš "dudácke" songy priamo na námestí, kúsok pod hradom. Obieham okolo neho a cvakám a cvakám.
Ešte chvíľku sa motáme po centre, dokupujeme posledné darčeky, až sa napokon unavené a hlavne hladné vraciame do apartmánu. Na znamenie, že je všetko v poriadku nás z okna, hneď po príchode, víta naša stará známa - pani Dúha. Varíme si neskorý obed a chystáme sa na záverečné balenie.
Ja mám však ešte jeden plán. Okolo 18.30 chcem vyjsť na Calton Hill ešte raz a so statívom a nacvakať tam večerné mesto. A keďže sa ku mne nikto nechce pridať, nahadzujem vlastné tempo. Spočiatku miernou, s ubúdajúcim svetlom však priam šprintérskou rýchlosťou bežím centrom centrovatým. V poslednej ako tak svetelnej minúte rozkladám trojnožku na vrchole kopca.
Svetlo mizne priam neuveriteľnou rýchlosťou - behom 15 minút je úplná tma a tak končí moje škótske fotodobrodružstvo. Zostáva sa rozlúčiť a začať sa tešiť na ďalšie cestovateľské vábenia.
A že už čoskoro priložím dôkaz o nejakom z nich, o tom si môžete byť viac než istí .-).
