Po približne polhodinovom krúžení v univerzitnej časti Glasgowa parkujeme neďaleko Katedrály sv. Munga. Naše prvé kroky vedú práve do nej. Je známa aj pod názvom High Kirk alebo Katedrála sv. Kentigerna. Ide o najstaršiu budovu v meste, ktorá sa nachádza neďaleko kráľovskej nemocnice a cintorína.
Ak máte chuť na zopár informácii o histórii, nasledujúce riadky sú na to určené, ak nie, prezrite fotky a preskočte na text ohľadne cintorína, či prípadne ešte ďalej :-).
Katedrála bola postavená ma mieste, kde si sv. Mungo postavil svoj prvý kostol. Jeho hrobka je súčasťou spodnej krypty. Škóti majú zachovaných málo stredovekých kostolov, táto gotická stavba je jedným z nich.
Napriek jej pretrvávajúcemu pomenovaniu Katedrála, dnes už katedrálou vlastne nie je, plní funkciu kostola. Od roku 1690 tu totiž nesídli biskup.
Prvou kamennou stavbou na tomto mieste bola podľa archeologických nálezov stavba z roku 1136. Neskôr ju nasledovala väčšia katedrála vysvätená v roku 1197 za čias biskupa Joncelyna. V nasledujúcich rokoch prešla katedrála mnohými renováciami a pristavovaním a celý kostol bol pravdepodobne dokončený do konca 13. storočia. Väčšia časť hlavnej lode bola dokončená pravdepodobne po roku 1330 a východné okno je z neskoršieho 14. storočia. V 15. storočí sa k budove ešte pristavovalo - Blacaderova ulička, kazateľnica, či chór pre organ. Moderné sklenené výplne sú zo 60-tych rokov dvadsiateho storočia.
Po Reformácii bola hlavná loď rozdelená stenou na dve časti. Západnú časť používala kongregácia známa ako Outer High. Spodná časť kostola slúžila inej kongregácii – Barony, v rokoch 1596 – 1801, kým nebol priamo oproti vybudovaný nový kostol.
Dosť však všeobecných informácií. Po kostole sme sa rozpŕchli ako taký hmyz. Každého zaujala iná časť a tak sme na seba žmurkali, vždy keď sme sa niekde na križovatke ciest stretli. A keďže je to kostol úctyhodných rozmerov, tých žmurknutí príliš často nakoniec nebolo.
Hneď na východ od katedrály sa nachádza historický viktoriánsky cintorín. Volajú ho Necropolis. Pochovaných je tu okolo 50.000 ľudí. Typickým pre tú dobu bolo, že len malý počet hrobov má vytesané meno na náhrobnom kameni, ktorý mimochodom tiež nie je pravidlom.
Zaujímavosťou je, že podľa vzoru parížskeho cintorína Pére Lachaise, vlna nátlaku na vznik podobných cintorínov vznikla aj v Británii. Znamenalo to zmenu v zákone, ktorý by povoľoval pohreby pre zisk ako alternatívu k pohrebom organizovaným farským kostolom. Glasgow sa tak stal jedným z prvých miest v Británii, kde sa začalo vďaka obrovskej populácii plánovanie takéhoto cintorína, ešte pred jeho uzákonením. Glasgowský Necropolis bol oficiálne otvorený v apríli roku 1833, rok po prijatí spomínaného zákona.
Na vrchole kopca sa na stĺpe nachádza socha sediaceho Johna Knoxa, ktorá je datovaná z roku 1825, čiže dávno pred plánovaním cintorína. Medzi hlavných architektov cintorína patrí Alexander Thomson, John Bryce a David Hamilton.
Mne sa asi najviac páčil hrob Charlesa Tennanta.
Ako väčšína viktoriánskych cintorínov aj tento je navrhnutý ako neformálny park, v ktorom sa nenachádzajú formálne uličky ako je to zvykom pri neskorších cintorínoch. Cestičky smerujú hore kopcom až na jeho vrchol, kde sú umiestnené najväčšie pamätníky. Glasgow je spomínaný literátmi ako mesto, ktoré sa "príliš nestará o svojich živých, ale príkladne sa stará o svojich mŕtvych".
Úžasným zážitkom bolo vidieť krásnu čerstvú zelenú trávu medzi hrobmi. Dávala tomuto pietnemu miestu plnému spomienok akýsi zvláštny život.
Po tejto historickej prechádzke sa dohadujeme na návšteve nejakého gastronomického zariadenia. Hneď cez križovatku vidíme Leeho krčmu, vstupujeme dnu a plníme svoje žalúdky do prasknutia. Súčasne vymýšľame ďalší plán. Fasujem do ruky mapu a vraj "zaveď nás do dákej galérie, či múzea." Nuž, keď do galérie, tak fajn. Hľadám na mape dáky umelecký stánok a mám ho. Približne 15 minút pešibusom z nášho stanoviska by mala Galéria stáť, nuž velím "za mnou!". Asi po 10 minútach chôdze, prepletajúc sa medzi samými študákmi mi napadlo, že v dnešnej modernej dobe nemusím veriť pravému významu slova galéria na mape. A keď dosahujeme svoj cieľ, moja predtucha je naplnená. Obrie nákupné centrum stojí priamo pred nami a my sa stávame súčasťou nákupnej davovej psychózy. Rýchlo preč. Našťastie sme priamo v centre mesta, takže sa po pár uličkách dostávame k múzeu moderného umenia. Potešení vstupujeme dnu, už menej potešení vystupujeme von. Som stará konzerva, modernému umeniu veru málokedy rozumiem.
Pomaly sa presúvame späť k autám, čaká nás posledný nocľah v stane. Chlapci sa po zaplatení parkovného hrbia nad automapou, Vladko vysvetľuje Michalovi, kde sa naše kempovacie miesto nachádza a ide sa. Keďže je však Glasgow rušné mesto s veľa prúdovými cestami, rôznymi nadjazdami a podjazdami vedúcimi do všetkých možných smerov, po prvý krát sa strácame jeden druhému. Namiesto na M80 schádzame na A806 a už sme v keli. Nefunguje vysielačka a tak sme odkázaní na milosť a nemilosť mapy a našej intuície. Michal mi podáva mapu, ukazuje mi cieľ zvaný Muirmill a ja hľadám náhradnú alternatívu. Ak sa dostaneme na A803 a v Kilsythe odbočíme na malú, skoro poľnú cestu, sme tam. A tak pozerám na každú dedinu, zákrutu, odbočku. Naše GPS dáko štrajkuje, posiela nás kade tade, takže nakoniec ho vypíname. Dostávame sa do zóny bez mobilného signálu, no budeže to ešte sranda.
Čuduj sa svete, sme na mieste. Naradostnene prechádzame popod rampu do kempu a čítame informačné tabule. Kemp je otvorený do 20.00h, potom sa rampa zatvára, ak chce niekto opustiť areál s autom, musí to stihnúť pred ôsmou. Nevieme však, či je to myslené, že nik v areáli zostať nesmie, okrem nás tu nozaj nikto nie je, alebo je to len upozornenie pre motoristov a ich prípadné nočné plány. Čakáme posádku druhého auta, tej však nikde. Prejde hodina, nič. Štartujeme smerom odkiaľ sme prišli, reku či niekde nenájdeme signál. Po polhodine jazdy to obraciame späť. Po našich stále ani chýru, ani slychu. Sme opäť na mieste, skúšame druhú stranu smerom k priehrade, a opäť nič. Sedíme a kujeme pikle, čo spravíme, ak nedorazia. Nuž postavíme stany, vyspíme sa a uvidíme ráno. A v tom zaškrípu brzdy a vedľa nás sa v oknách vyškierajú stratení.
Hľadáme miesto na postavenie stanov. Uvidíme, či nás niekto o tej ôsmej príde vyhodiť. Keďže je všade veľmi mokro, volíme stanovisko pod vysokými jedľami. Stany stoja, my sa chystáme večerať a tu zrazu, z neďalekého zrubu vychádza mladý Robinson. Vysoká, štíhla postava, vlasy dlhé, zarastená tvár. "No s pánom Bohom, je to tu. Môžeme začať baliť." Takto negatívne mi moje zlé ja podsúva myšlienky. "Čuš" vraví na oplátku moje dobré ja. A Robinson lámanou angličtinou s nemeckým akcentom prejavuje radosť z nášho stretnutia. Pozýva nás do zrubu a predtým nám ukazuje výstavbu stredovekého hradu na neďalekom kopci. Atmosféra je to priam filmová, spln mesiaca osvetľujúci les, dáky vták zahúka, koly trčia z plota ... frťan a teplý čaj v zrube nám robia dobre. Robinson je občan Nemecka, ktorý si vzal na pol roka neplatené voľno a šiel dobrovoľníčiť do Škótska. Tu je už vyše mesiaca a robí prevažne drevárske roboty. Každý týždeň za ním príde partia, ktorej pozemok patrí, mimochodom ide o filmový klan stredovekých bojovníkov, hlavný člen - nepamätám si už jeho meno - hráva dokonca v hollywoodskych filmoch, skontroluje jeho prácu a ukáže mu čo by bolo treba spraviť ďalej. Predtým spával v stane vonku, teraz si vychutnáva teplo a útulnosť zrubu.
Je čas zaľahnúť. Až keď si zatváram spacák, zisťujem, že moja karimatka je v polovici križovaná obrovským hrubým koreňom. A tak sa obtáčam ako sa len dá, presne v okolí brucha som "zlomená". Nevadí, chce sa mi spať, neprší, nefúka, dáky koreň mi v sladkých snoch predsa nezabráni.
Ráno je zatiaľ zamračené, ale stále neprší. Pomaly sa preberajú aj ostatní a v pohodlí lesa sa najeme, zbalíme, dokonca máme aj toaletnú vymoženosť - umývadlo s WC pod zrubovou strechou.
Keď schádzame k autu, až vtedy si všímam ako blízko priehrady sme spali. Ak by sa pretrhla, ktovie v ktorých končinách by sme boli teraz odplavení.
Dnešný deň je pomerne náročný čo sa podujatí týka. Najprv si ideme pozrieť blízky hrad s názvom Doune, potom sa zastavíme v Stirligu, mieste kde Wallace bojoval s anglickým vojskom o práva a slobodu škótov a na večer sa presúvame k technickej zaujímavosti zvanej Falkirk Wheel.
Katka s Vladkom majú kúsok iný program, kým sa mi budeme motať po stirlingskom hrade, oni pôjdu do Edinburgu vyzdvihnúť Katkinho tata a potom sa k nám pripoja na prehliadku vo Falkirku. Avšak večer sa rozlúčime. Oni poputujú späť do Inverness a my zajtra ráno ideme do Edinburgu.
Dosť však rozlúčkových rečí, máme ešte celý deň pred sebou.
Po príchode k dounskému hradu sa nám vyčasuje. Chceme si ho celý obísť, ba dokonca by sme mohli prebrodiť neďalekú rieku a pozrieť sa na neho z druhej strany brehu. Nikto z nás nemá záujem o vnútornú prehliadku hradu a tak sa vydávame v ústrety blatistému dobrodružstvu.
Konečne vychádzame z lesnej cestičky, zablatení sme ako také divé svine a rieka? Rozvodnená až hrôza. Okoloidúca pani s dvoma psami sa len tak usmeje popd fúzy a vraví: "prebrodiť rieku je teraz nemožné". Hmmmmmmmm, škoda, preškoda, hrad by bol z druhého brehu oveľa krajší.
Nič to, vraciame sa späť a na záver si cvakám Katarínku ako mierku veľkosti človeka k veľkosti stavby. A hneď potom nasadááááť, ide sa pátrať po Wallaceovom pamätníku. O tom však opäť v ďalšej časti .-).
