Z auta sa nám nechce ani nos vystrčiť. Veterno, sychravo, psa nehodno vyhnať. Ale ako sa blížime ku Glen Coe, zrazu sa spomedzi mrakov prediera slnko. Cítime, akoby do nás niekto vpustil 220 V. V momente ako je to možné, vyskakujeme z áut a túto hru svetiel a tieňov chceme mať zachytenú na SD karte. Slnečné lúče sú však poriadne klamlivé. Chladný vietor nás opäť zaháňa do kolesami vylepšených "plechových krabíc".
Ďalšia zastávka a prieskum mrakov. "Tak čo? Ideme nahor?" pýta sa Katka, hľadiac na v mračnách skryté vrcholy. Sem tam sa ešte na úbočí objaví slnečná škvrna, ale inak šedivý závoj zostáva nemenný. "Ideme ďalej" počujem spoza chrbta a niekde vo mne sa vcelku potešene zaraduje malý, pohodlný lenivec.
A opäť stojíme. Je tu posledná šanca na túru. Katarínka pozná trasu zo zimného kurzu vysokohorskej turistiky. Skúmavo hľadí v diaľ a jej výraz je značne skeptický. Keď na nás začnú padať drobné kvapky, je rozhodnuté. Meníme plány. Skúsime nájsť dáky program v Glasgowe, do ktorého mierime. Je mi smutno, pretože tu končí naša divočina, smerujeme už len do civilizácie. A mne sa nechce. Vôbec. Ani trošičku.
Prechádzame na druhú stranu cesty obzrieť ešte neďaleké vodopády. Všade je mokro, posledné pochybnosti sú ta tam. Nemá zmyslu štverať sa do dažďa.
A tak si túto krásnu časť Vysočiny odnášame v mysli. Zostáva našimi nohami nepoškvrnená. Ale žiadne strachy, napriek presunu autami bude mať cesta ešte poriadnu fotošťavu.
Hneď za ďalšou zákrutou sa objavuje dramatické svetlo. Vysielačkou sa snažím dovolať posádky č. 1 :" Stojteeee, chcem fotiť." Odpoveď však neprichádza. Auto si to šinie po ceste ďalej rovnakou rýchlosťou. Michal je super, kašle na auto pred nami a zastaví mi na najbližšom odpočívadle. A ja sa kocháááám. A cvakáááám.
Nastáva čas poriadneho fotolovu. Na každom kúsku sa svetelne niečo deje. Stojíme naozaj často a cítime, ako sa mení teplota vzduchu do vyšších čísel. Fučí síce poriadne, ale predsa len je to príjemnejšie ako v kopcoch.
Glen Coe je síce za nami, ale my sa mu ešte pozeráme na chrbát. Mraky sa rozptylujú a pomedzi ne vykúka slnko. A to je moje obľúbené svetlo. A že som sa poriadne nacvakala, vycvakala a takzvane "vyřádila", to si overte v kľude a tichosti na nasledujúcich fotkách.
Mám aj pamiatku - takto vyzerám, keď sa plne sústredím na okolitú krajinu. Teším sa, že nám toto svetlo neušlo. Čert ber túru, kombinácia farieb nachádzajúcich sa predo mnou mi vynahradzuje teraz už malé, nepodstatné sklamanie.
autor: Katarína Hoglová - www.hoglova.dphoto.com
Poriadne oslepená sadám späť do auta a zasnívane, takmer neprítomným pohľadom, pozerám do neznáma. Lenže každej rozprávke je raz koniec. Do reality ma preberajú pribúdajúce mestečká a tabule hlásiace blízkosť sídla známych Celtic. Ale o tom čo nás stretlo v Glasgowe opäť až nabudúce.
