V pôvodnom pláne bol vytýčený cieľ - štvorhodinová plavba za veľrybami. Počasie sa však rozhodlo zreorganizovať naše predstavy. Morské vlny sú vplyvom vetra poriadne bujaré a tak sa zo štvorhodinovky stavá hodinovka, budeme sa plaviť po miestnej zátoke, kde sa vraj slastne prevaľujú tulene.
Autá nechávame na parkovisku a mierime k budove s názvom Bella Jane Boat Trips AquaXplore. Podľa odborného zhodnotenia našej veľkosti od miestneho pána kostyméra, fasujeme priam kozmonautické skafandre. Oranžovo modré nohavice spolu s rovnako besnou bundou. Pod ňou máme ďalších x svojich otepľovacích vrstiev.
Keď sa konečne všetci narveme - jedni s ľahkosťou a iní s problémami - do týchto sexi hábov, smerujeme k loďke. Tu nás už čaká kapitán - veselý to chlapík, sršiaci energiou a humorom.
Prvá zastávka je pri pôvodnej skalnej ceste škótskych pastierov. Pripomína mi to pasáž z filmu Himalaya, kde obchodníci so soľou putujú po horských cestách necestách s jakmi. Aj tu je podobný chodník vytesaný v skale. Keď sa kapitán spýta, či sa chce ísť niekto prejsť a zažiť ten pocit na vlastnej koži, beriem to ako vtip. Ale Vladko nie. Hneď sa hlási a keď ho naozaj nechávame na brehu, pochopím, že tu nejde o žiadnu srandu.
Z Vladka sa stáva malá bodka, sledujeme jeho pochod zo vzdialenej morskej hladiny.
Keď sa blížime k brehu z opačnej strany, má už väčšiu časť skalnej cesty za sebou. A nie je to pre neho nič ťažké, usmieva sa akoby šiel po Korze.
Ja sa usmievam, až keď je celý, živý a zdravý späť na palube. Katarínka je tiež spokojná, celú cestu na neho vykrikovala:"Darling, som na Teba taká hrdááááááá!" To je žena!
Plavíme sa ďalej, k jedinej budove na tomto malom avšak poriadne divokom ostrove. Vraj sem chodia horolezci a trekeri, vyložia ich a na dohodnutý počet dní ich tu nechajú napospas osudu. Zaujímavá predstava.
A už vidíme prvé tulene, šťastná trojka na nás prekvapene hľadí, ale keďže sme od nich dostatočne ďaleko, po chvíľke si nás už vôbec nevšímajú.
Smerujeme ku skalám z ktorých steká vodná riava. Pri jej ústí do mora leňoší celé stádo tuleních "povaľačov". Staré, mladé a aj úplne malinké. O tie sa však starajú ich mamy, nenechajú ich ani chvíľku bez dozoru. Škoda, že nemám dlhé sklo. Moja 85-ka je príliš krátka na nejaké detailné zábery.
Po chvíľke pozorovania, opäť otáčame loď a plávame tentoraz z opačnej strany.
Smerujeme k inému brehu. Obloha vyzerá hrozivo búrkovito. Zatiaľ ani kvapka, ale svetlo nás necháva v stave ostražitosti.
Ááááá, prichádzame k ďalším tuleňom, bližšie a bližšie. Hneď ako narušíme ich bezpečnostnú zónu, začnú sa hmýriť, natriasať, až končia v slanej vode.
Nechávame ich na pokoji, nechceme ich zbytočne dlho stresovať. Sme to my, kto je na návšteve, oni sú tu doma.
Na záver nám kapitán predvedie svoje lodivodné umenie - chcete "donats"? Áno, hučíme do vetra, netušiac o čo ide. A zrazu sa loď nakloní na jednu stranu a začína krúžiť stále v tesnejších a tesnejších kruhoch. Vytvára sa okolo nás biela pena, pripomínajúca americké donats, české koblihy a po našom šišky.
Voda na nás prská, sme naklonení tesne nad hladinou a keď si myslíme, že už už z lode vypadneme, kapitán to otočí na druhú stranu. Pripúšťam, že sa mi to páči, napriek tomu, že v aute by mi už po takýchto úkonoch bolo nevoľno. Tu je mi však smiešne.
A je koniec. Vystupujeme z lode plní nadšenia a radostných pokrikov. Spravíme ešte záverečnú spoločnú fotku, vrátime teraz už obľúbený "kosťjum", zachránil nás pred vodnou sprchou, a s kývaním opúšťame námorníkov. Sadáme do áut a smerujeme do oblasti zvanej Ratagan. V rádiu počúvame správy o záplavách v Anglicku a vraj to smeruje do Škótska. Hľadiac na oblohu, kladieme si otázku ako dnes budeme spať. Plán je v divočine, priam romanticky. Na opačnom brehu by mal byť vysvietený highlanderovský hrad. Ale všetko je zatiaľ len vo hviezdach ...
