Výhodou cestovania trajektom je dospávanie všetkého nedospaného. Rozvaľujeme sa na pohodlných sedačkách a driememe, každý vo svojej súkromnej lóži. Nevýhodou takéhoto cestovania je zlenivenie, pohodlnosť, pasivita - hraničiaca takmer s apatiou - sme ako také vši.
V závere plavby sa nakoniec preberáme a nasadáme do odparkovaných áut, ktorým sa počas našej neprítomnosti nič zlé nestalo. Smerujeme na miesto známe ako Niest Point. Je to najzápadnejší bod ostrova, kde sa od roku 1909 týči čarovný maják – dielo navrhnuté Davidom Alanom Stevensonom. Chceme stihnúť západ slnka, ktorý ako sa zdá, vyzerá byť pekne farebný. Do cieľa máme niečo okolo 10 minút a tak oželiem pekné gýčovky cestou. Ale srdce mi to predsa len tak trochu trhá. "Nevadí Zuzanka" snažím sa vnútorne naladiť. "V závere dňa budeš stáť na útesoch ostrova a nocovať budeš priam pirátsky - v majáku". Katarínka totiž ešte pred cestou poslala faxom objednávku nocľahu. Síce jej do nášho odchodu z Inverness neprišla žiadna odpoveď, to však nič nemení na mojom nadšení a predstavách.
Sme v cieli, do skvelého svetla nám však chýba byť tu o takých 10 minút skôr. Vybiehame s Katarínkou z autiakov v plnej zbroji /rozumej foťák, statív a všetka ostatná fotovýbava/ na kopec, zatiaľ čo chlapci idú zistiť čo s nocľahom. Maják je totiž tmavý, neprejavuje žiadne známky života. Silvia s Andrejkou zatiaľ strážia vozidlá.
Hore duje vetrisko aký som už dávno nezažila. Nemôžem použiť svoj cestovateľský statív, trasie ním sprava doľava, vpred a vzad. Svetla je už málo, zvyšujem teda ISO na ešte prijateľnú výšku. Napriek tomu mám však fotky roztrasené. Škoda, preškoda. Mám ďalšie z miest, kam by bolo fajn sa opäť vrátiť. Za iného svetla a bez vetriska.
Cvaknem len pár záberov a ešte chvíľku postojím a povnímam atmosféru. Je tu čarovne. Po tele mi od zimy naskakujú zimomriavky, vyberám sa teda späť k autám. Aj Katarínka dokončila čo chcela, dorážame k nim spoločne. Chalani sa ešte nevrátili. Vyzerá to zatiaľ bledo, všade cedule so zákazom parkovania cez noc, kemp nepovolený. Ak maják nefunguje, budeme musieť hľadať dáke miesto na stany. Konečne prichádzajú traja statoční, nemajú však pre nás dobré správy. Maják je úplne prázdny, zamknutý a nefunkčný. Rýchlo sa stmieva, musíme sa rozhodnúť kam ďalej. Horizont je osvetlený ohňom, niekto páli pasienok. Schádzame z kopca a odbáčame k morskej zátoke. Vyzerá to na celkom príjemný pľac v malom prístave.
So Silviou máme problém postaviť stan. Vo vetre sa nám krížia palice, zdá sa, že celtu dávame nejako divne, nevieme sa trafiť do vchodov, ale nakoniec, za náležitých posmeškov ostatných prizerajúcich sa, predsa len náš stan konečne stojí. Ha, nie sme úplne nemožné, iba z času na čas a len troška, to pripúšťam :-). Spoza rohu sa ozýva bekot. Až teraz mi zapína. Aháááá, ten príjemný jemný pokosený trávnik bude dielom oviec. To znamená, že aj stopy ich prítomnosti v podobe bobkov sú na ňom. Predstava, ako som si vniesla tieto pamiatky priamo do spacáka - keďže mi býva v noci desná zima na nohy, vzdala som sa nočného vyzúvania - ma nijako nenadchýňa. V noci, keďže mechúru nedokážem rozkázať, si pre istotu prinášam ešte ďalšie čerstvé doplnky. Čert nech ich berie, hlavne že je teplo.
Ráno sa budíme do nie úplne ideálneho počasia, ale ani nijak dramatického. A ako v každej výprave, aj u nás sa konečne prejavuje dáky rozkol. Časť výpravy chce ísť ďalej a k majáku sa nevracať, časti je to jedno a jediný vytrvalec - Andrejka, chce ísť k majáku ešte raz. Rozumiem jej, sedela v aute, na príkaz chalanov a tak nevidela z výhľadov nič a ani nič nenafotila. A tak jej Katarínka plní prianie, všetci sa vraciame späť na včerajšie stanovisko.
Na okamih sa vyjasňuje, ale vetrisko duje stále rovnaký. Statív preto nechávam v aute a cvakám z ruky.
Je poriadna zima, vietor hľadá odokryté miesta, nech sa má do mňa kde zavŕtať. Ááááále, chyba lávky, som hrdina pripravený na jeho nápor. Naobliekaná som ako v starovekom brnení.
Zbadám Katarínku ako statívuje. A nedá mi ju nezvečniť. O malú chvíľku k nej pristupuje Vladko, mám ich teda oboch.
Poriadne vyfúkaní sadáme do áut a cez vysielačku si dohovárame ďalší plán trasy. Cieľom sa stáva najstaršie obývaný hrad Dunvegan. Cestou obchádzame pôvodné ostrovné obydlie a aj loďku odstavenú na pobreží oproti nemu.
Vstupujeme do hradného areálu. Najprv prejdeme prvým poschodím, určeným pre návštevníkov, potom smerujeme do záhrad a prístavu.
Horné poschodie hradu je súkromné, do dnešného dňa ho obývajú členovia rodiny MacLeodovcov, ak si dobre pamätám, je to už niečo vyše 800 rokov, čo sa tu usadili.
Záhrada je nádherná a plná farieb. Všade je schovaná lavička, človek by tu s knihou, ale aj bez nej, mohol prečkať celý deň, týždeň, mesiac... .
Neodolám svojmu pravidelnému pokušeniu - stojím pri svojich obľúbených hortenziách. Fakt neviem prečo ma tento kvet tak fascinuje - kombinácia sýtych farieb, nenáročnosť čo sa svetla týka, na prvý pohľad guľovitý kvet, ale zblízka množstvo drobných kvietkov? Neviem, naozaj neviem. Možno mi pripomína nás ľudí, sťaby kolektívnych bytostí. Tiež sme v rôznych grupách pôsobiacich ako celok, ale vo vnútri nich sme konkrétny Jožko, Ferko, Terezka. Nech je tak alebo onak, hortenzia je spolu s pivóniou moja top okvetná dvojka.
Presúvame sa do prístavu. Objavujeme tu obchodík a juchúúúúúúúúúúúúú, kopec magnetiek v ňom. A je jasné aké darčeky pre všetkých členov mojej skutočnej a aj priateľskej rodiny kupujem.
Na čerstvom vzduchu nám fajne trávi, hudci mi už v bruchu vyhrávajú z vesela. Teším sa do miestnej starej pekárničky s pôvodnými domácimi koláčmi.
Ale ako to už chodí, pekáreň je zatvorená. Oproti nej stojí nie príliš atraktívna reštaurácia s celkom sympatickým menom The Old School Restaurant. Všetci odsúhlasíme obed v nej a tak otvárame dvere. A ako sa mi táto reštika nepáčila zvonku, tak sa mi páči už od úvodnej predsienky. Stojí v nej starodávna komoda, na nej svietnik a zrkadlo vo veľkom masívnom klasickom ozdobnom ráme. No presne podľa môjho gusta. Staré dobré časy.
Postupujeme do ďalšej miestnosti a ... mňáááááááám, vidím nádherný krb, obrazy po stenách, obrovský drevený stôl a na ňom prestieranie ako v rozprávke. Som ohúrená, očarená, nadšená. Keď k nám pristupuje čašníčka, započúva sa do nášho prízvuku a s radostným úsmevom vraví: "Vy ste slováci." Ona je poľka, dlhodobo pracujúca v Škótsku a vôbec sa jej nechce odísť späť domov. Nedivím sa.
Objednávame si kráľovský obed. Polievku, hlavné jedlo a dezert. Už si nepamätám ich konkrétne názvy, ale mala som šošovicovú polievku, zapekanú rybu - viacero druhov - so zemiakmi a zeleninou a koláč zaliaty karamelovým krémom. A šlo o jedno z najlepších jedál v celom mojom doterajšom živote. A že som už ochutnala všeličo a všelikde, to mi môžete veriť. Toto jedlo bolo jednoduché a pri tom rafinovane chutné, každá moja chuťová bunka tancovala valčík a o chvíľku Passo Doble. Takto rozmaznaní sme si vytýčili ďalší cieľ.
Po poobedňajšej cigaretke smerujeme do jedinej destilérky na Isle of Skye - Talisker. Cestou k nej mi skoro oči vyskakujú z jamiek, na konci plota vidím postavu, zdá sa, že jej je poriadne zle. A až keď okolo nej prechádzame, zisťujeme že ide o figurínu. A čím bližšie k dedine, tým viac rôznorodých figurín pred vchodmi. Škóti majú svojský zmysel pre humor.
A hádajte čo sa nám opäť pritrafilo? Dnes majú v Taliskeri voľný deň, prehliadky sa nekonajú. Pálenica bola postavená v roku 1830 a samotná whisky sa používa ako základ do tzv. blended whisky´s, akou je napríklad Johnie Walker, Ballantine´s, či známy Chivas Regal. Už mi je síce teoreticky jasné odkiaľ pochádza tá známa výrazne zadymená chuť, ale jazyk si v nej dnes určite nenamočím. Sakra.
Vymýšľame náhradný poobedný program, ale o ňom Vám porozprávam až v ďalšej časti. Prezradím len, že sa vyberieme na malú prírodnú túričku .-). Do čítania priatelia, do čítania .-).
