Barru v dešné ráno milujem. Žiaden dážď a teda žiadne zatekanie do stanu. Ráno pomerne príjemnej teploty a šum mora ma stavajú na nohy. Vybieham von. Naše stany sa vyhrievajú v záplave slnečných lúčov a deň vyzerá ako stvorený na bicyklovanie po ostrove. Úderom deviatej hodiny prichádza auto s vlečkou a na nej 8 pravých nefalšovaných vikingských bicyklov. Porozdeľujeme si ich, ponaprávame výšku sedadiel a ...
... pohľadom na tuleňa v zátoke, umiestňujem svoje pozadie do sedanky. Zvládnem ja vôbec tento typ bicykla? Spravím kolečko okolo kempu a keďže zostávam stále v rovnakej polohe - vertikálnej samozrejme - súdim, že som pripravená na ostrovnú cyklotúru. A na znak svojej pripravenosti stúpam do najbližšieho kopca, ako inak po svojich. Ako pravý cyklista však opäť nasadám a ... trdlo trdlovaté, zabúdam, že som na anglickom území, kde sa jazdí na opačnej strane. Temer vletím pod kolesá jediného auta v šírom okolí. Ale láskavý úsmev šoféra a jeho gesto, že mám prednosť prejsť na druhú stranu, ma razom opäť skľudnia. Preberám sa do módu: "dávaj pozor."
Po úvodnej polhodinke, kedy chlapci nasadzujú svoje pretekáske tempo a ja s vyplazeným jazykom za nimi dychčím, akoby som pred sebou mala svoju záverečnú chvíľku, si vravím: " tak takto to nepôjde. Chcem si dnešok vychutnať svojím tempom, nafotiť čo sa mi páči a nie sledovať, či nezaostávam, nezdržujem, nie som posledná. Stačilo." Keď stretávam zvyšok tlupy, samozrejme idúcu opačným smerom, to len ja sa motám ako motovidlo, zoskakujem z bicykla a oznamujem:" týmto sa oficiálne odpájam od skupiny, pôjdem svojou rýchlosťou a niekde sa snáď stretneme. A ak nie, tak sa vidíme večer v kempe." Tento luxus si môžem dovoliť, lebo okruh po ostrove je dlhý dákych 40-50 km a nemám sa kde stratiť.
Na znak súhlasu sa z ničoho nič rozprší a po chvíľke sa ukazuje dúha. Fajn, dobré znamenie.
Predo mnou je autoprázdna cesta. Naraz si pripadám ako veľký dobrodruh, môžem zastať kedy chcem, na ako dlho chcem, robiť čo chcem a zároveň viem, že v neveľkej vzdialenosti sú moji kamoši. Stačí zavolať, ak by dáky defekt, úraz, či iná zapeklitosť.
A tak si vychutnávam každý okamih. Tu zastavím vpravo, potom zase vľavo, sledujem domčeky, pláž s okrúhliakmi a dostávam sa k stupáku ako lusk. Jasné, že ho zdolám tlačením kovovej konštrukcie a pešibusom. Na samom vrchu sa stretávam s ostatnými, ktorí sa dali do reči s podobnými turistami ako my, akurát že z autobusu. Teda aspoň takto si to pamätám. Je však možné, že mám skreslenú vidinu, stupák to bol naozaj dlhý .-).
Dole kopcom letím ako šíp, opäť ma zleje krátka spŕška dažďových kvapiek. Toto neustále obliekanie a vyzliekanie pršiplášťa má svoje čaro, stále sa musím hýbať. Odbočím vpravo a to už letím do hlavného ostrovného mesta, teda skôr dedinky - Castlebay.
Míňam miestny katolícky kostol z roku 1886 /to však viem až z Internetu/. Má romantický názov – The Church of our Lady Star of the Sea.
Celý ostrov má okolo 60 km², (dĺžka asi 12 km, šírka asi 7 km) a žije tu približne 1000 obyvateľov. Castlebay leží na pobreží zátoky, uprostred ktorej sa na malom ostrovčeku týči starodávny hrad Kisimul Castle.
Najvyšším bodom ostrova je kopec Heaval (384 m n.m.), ale naň sa neštverám, môžem sa totiž vyhovoriť na svoj stroj. Nedá mi nezosadnúť a nespraviť mu portrét, pre dnešok sme si najbližšie, máme priam romantické celodenné randenie. Volám ho presne podľa názvu na kostre - Viking.
Za mestečkom ma to opäť ťahá dohora, pripúšťam, že moja cyklistická kondička nie je nič moc. "Fujtajbl" - spotená a mierne roztrasená odbáčam na malé oddychové miesto a na svoje prekvapenie tu stretávam Silviu a Andrejku. Čokoládové keksíky a smoothies, takto kombinujeme naše zásoby a ďalej pokračujeme v trojici.
Opačná časť ostrova je zrazu plná oblakov, každú chvíľu prší, vzápätí sa vyjasnieva - fotografický raj. Veď posúďte sami.
Pri týchto malebných zátokách mám pocit, akoby som bola v Karibiku. Snáď len teplota vzduchu a najmä vody ma presviedča, že sa nachádzam na severe Veľkej Británie.
Konečne prichádzame k miestnej krčme. Veď je už aj na čase. "Juchúúúúúúúúúúúú, dám si veľké pivo" volá Silvia. No a ja sa k nej mile rada pridávam. A aj kávu si dáme. A čo viac, čakajú nás tu Edko a Vladko. "Dievčence, treba stihnúť miestne letisko, okolo 14:00 by malo prilietať lietadlo." "Aké lietadlo?" pýtam sa. " Na Barre je jedinečné letisko, prílety a odlety závisia od prílivu a odlivu. Čekli sme to s Edom a dnes by malo lietadlo priletieť o 14:00. My teda padáme, aby sme to stihli." A fŕŕŕŕŕŕńk, už ich niet. Spokojne dopijeme pivo aj kávu a za zvukov škótskych gájd - v krčme hrá príjemné CD - nasadáme opäť na bicykle a smerujeme k letisku.
Ale nedá mi, 14:00 ne14:00, miestne zátoky sú pre mňa oveľa zaujímavejšie. Aspoň zatiaľ. Ak aj nestihnem lietadlo, nič sa nestane. Takto si sama pred sebou ospravedlňujem svoje pravidelné zastávky. Silvia ide vpred a Andrejka, rovnaký fotonadšenec ako ja, zastavuje so mnou, ba dokonca fotí ešte dlhšie.
To sa už dostávame na most, z ktorého by to malo byť na miestne letisko, čo by kameňom dohodil. Pár kopčekov, jemný vietor a ... a čo bolo ďalej, to vám rozpoviem zase nabudúce.
