V tom sa pred nami objaví krásna zátoka. A pár domčekov a dáka loď vedľa nej. Očarené zastaneme a spoločne zhíkneme: "jéééééééééj". Vyberáme foťáky a zabúdame, že máme už len chvíľku do príletu aeroplánu.
Kúsok ďalej opäť krásny pohľad, priam pohľadnicový. Až tu spozorujem dačo uprostred pláže. Čože to je?
Sledujúc horizont, dostávam sa pohľadom k domčeku a loďke.
A ku krásnemu pohľadu na tyrkysovú hladinu vody, striedajúcu sa s bielymi pieskovými a skalnatými úsekmi vykúkajúceho morského dna.
Ešte som sa ani nenadýchla, aby som sa slovne vyjadrila ku všetkej tej kráse, keď sa tu nado mnou zavlní vzduch, počujem dáky hrmot a vidím, na dotyk odo mňa, lietadlo. Som v šoku, čakala som dáky stroj, ale nie tak blízko a nie tak z ničoho nič.
Zapínam sériové snímanie a držím spúšť až do okamihu, kedy sa motory zastavia a ja vidím, kde to vlastne ten letecký zázrak pristál. Pane bože, veď to čo som videla na začiatku, bola značka ukazujúca pristávaciu dráhu. Veď to lietadlo zastalo priamo v mori, uprostred pláže. Veď toto nie je len také obyčajné letisko, to musí byť dáky extra kúsok. Až teraz mi docvakáva, prečo si chlapci dali tú námahu s googlením času pristátia a upozornenia nás na tento okamih.
Sadáme na "cajgle" a presúvame sa bližšie k hlavnej letiskovej budove, ktorú je už jasne vidieť v pozadí. Konečne nachádzame oficiálne označenie letiska. Nie nesníva sa mi, naozaj je to letisko so všetkým, čo k nemu patrí. Teda so všetkým, čo k nemu - tu na Barre - patrí.
Chvíľku si s Andrejkou podrkoceme, niečo ako: "no nie je to úžasné? Tiež si bola v takom šoku? A stihla si to nafotiť?"
A opäť sa zameriame na more. Je neuveriteľne čisté, krásne a dno je pokryté úlomkami mušlí rôznych farieb a tvarov.
Obzerám sa na miesto skade som začula prvý zvuk zo vzduchu. Pozerám sa do Andrejkinho foťáka, stála inde ako ja, keď fotila pristávanie. Zatiaľ čo ja som už bola mimo domov, ona má lietadlo priamo nad strechami, akoby sa chystalo pristáť priamo v niektorej zo záhrad.
A potom sa vyšantíme priamo na pláži, skáčeme, zbierame mušle, ochutnávame vodu, či je slaná a studená. Je - aj slaná a aj riadne čerstvá.
Na záver aj morskú flóru a jej farby zvečňujeme.
A už je tu zase zážitok, tentokrát z odletu kovového albatrosa. Najprv smeruje priamo na nás, potom sa otáča a fŕŕŕŕŕŕŕŕnk, razom sa z neho stáva malá bodka na oblohe.
Pozerám po ostatných, ale nikde nikoho. Andrejka ma tiež predbehla, nachádza sa pri kanáli na samom kraji cesty a fotí. Dobieham ju a dochádza k nedorozumeniu. Na otázku "ideme ďalej?" si každá odpovieme po svojom.
Zatiaľ čo sa ja vyberám na spiatočnú cestu, netušiac, že som sama, Andrejka to otáča opačným smerom, mieri si to priamo do letiskovej haly, kde predpokladá dáku reštauráciu a v nej našich zvyšných členov.
Keď konečne zistím, že za mnou nikto nefučí, prekvapene zosadám a čakám ešte chvíľku. Nikde nikoho, beriem teda bicykel, otáčam sa späť a po pár minútach som v spomínanej predpokladanej reštike. A v nej sedia všetky známe tváre a plnia si bruchá polievkou, burgerom, hranolkami. A veru, hranolky sú naozaj výborné.
Po neskorom obede, poďho na druhú stranu, tam, k tým krásnym pieskovým dunám.
Wááááááááw. Šíro-šíry Atlantik. Najbližšia pevnina - kanadský Labrador.
Chytajú ma podobné myšlienkové pochody ako na Sandwood Bay. Som len malá kvapka v mori, zrnko piesku v celej dune, molekula kyslíka vo vzduchu ...
autor: Katarína Hoglová - http://www.hoglova.dphoto.com/
Keď sa konečne v dostatočnom množstve nadýcham slanej vône a vypočujem dostatok decibelov hlasu mora, vraciam sa späť k ostatným.
A hľa, Edo dáke hrátky predvádza. Áááááá, to pózuje Katarínke.
Je čas na návrat. Máme pred sebou ešte tretinu cyklotrasy. Predierame sa trávnatou džungľou medzi dunami, vcelku náročná to práca. Dún je tu požehnane, takže hore, dole, hore, dole ...
autor: Katarína Hoglová - http://www.hoglova.dphoto.com/
... konečne posledné hore a pozeráme sa na letisko z opačnej strany. Sme už jasní experti. Mimochodom, toto letisko patrí medzi 8 najzaujímavejších letísk sveta, len tak medzi nami. Aspoň Internet tak tvrdí :-).
Zostáva prejsť okolo stáda oviec. Zarazím sa. Ovce na nás pozerajú v rovnakom vytržení ako my na ne. Kto je teraz vlastne pre koho stádo? Oni pre nás? My pre ne?
Sadáme späť na bicykle a hurááááááááááááá domov.
Čo nás čaká cestou? Veďže zase nabudúce .-).
Do čítania.
