Je niečo po 06.00h keď rozliepam oči. Nepočujem žiadne zvuky dažďa, vietor sa utíšil, zato hukot mora znie všade, kam uši natrčím. Silvia na mňa pozrie a vraví: " v noci som skoro vôbec nespala, ten vietor a more, hrozný zvuk". " Počula si aj mňa, keď som sa trieskala von?" pýtam sa váhavo. "Jasné" znie odpoveď, ktorá ma oberá o posledné ilúzie ohľadne môjho tichého nočného pochodu na čerstvý vzduch.
Zdá sa, že ostatní ešte spia, nepočuť žiadne stopy ľudského pohybu. A tak sa opäť vyberám na kontrolu stavu tekutín v mojich útrobách, tentokrát za ranného svetla. Predo mnou vidím strmý zelený kopec, konečne vidím v akom svahu sme sa to v noci motali. Obzriem sa vľavo, za zvukom mora a zostávam stáť ako prikovaná.
Predo mnou sa rozprestierajú trávnaté duny a za nimi šírošíry Atlantik. Lepšie miesto pre tábor si nedokážem predstaviť. Ponáhľam sa uľaviť si a rýchlo späť po foťák. Do spacáka ma už nik nedostane.
Vybieham na kopec a o krátku chvíľku zbadám postavu. Katarínka - ranné vtáča, v ruke statív, na krku Canon, dumavo hľadí po okolí. Chvíľku sa na seba pozeráme, usmejeme sa a každá sa vyberá svojim smerom. Vieme o čo ide, máme predsa spoločnú úchylku.
Zostávam na kopci a hľadím na severný koniec pláže. V hmistom opare sa tu rozbíjajú obrovské vlny o strmé skalné útesy. Odtiaľ je teda ten burácavý zvuk.
Napravo odo mňa sa vlní krajina a nad ňou stopy nočnej búrky - mrakov trhajúcich sa na kusy. Belasá obloha konečne vystrkuje rožky.
Rozhodnem sa zísť k trávnatým dunám a po nich až na pláž.
Očarená hľadím na pravú prímorskú divočinu, nikde vôkol žiaden pohyb, žiaden rušivý moment. Cítim len chladný slaný vzduch a počujem ... nebeskú hudbu. Prebieha mi z pravého ucha do ľavého, následne si to rozmyslí a zostáva vo mne, meniac svoj horizontálny smer na vertikálny. Prechádza mi celým telom a ja len stojím a počúvam.
Ako v hypnóze sa presúvam nižšie. Som steblo trávy, zrnko piesku, kvapka mora ... .
Pomaly prichádzam k posledným dunám, trávy je pomenej, oranžového piesku pribúda. V ňom nachádzam stopy ... asi divá mačka, vtáctvo a nejaký ten prímorský hmyz.
Obrovské vlny ma preberajú k reakciám, z ničoho nič sa mi ocitajú priamo pod nohami, snažím sa pred nimi utiecť. Hladina sa približuje, prúd vody vytvára zaujímavú pieskovú mozaiku.
Spenená voda je tu vedľa mňa, tu zasa mizne v nekonečne.
Vlny sa trieštia o skaly, z výšky som si ich vôbec nevšimla.
Už dávno som nebola bytosťou z Vesmíru. V meste tento pocit človek necíti. Teda aspoň ja ho nemám. Ale na miestach ako je toto sa stávam súčasťou veľdiela. Som rovnako dôležitá ako každá molekula čohokoľvek nachádzajúceho sa v mojej blízkosti, zmysly sa zintenzívnia a do tela prúdi energia. Chcela by som zostať, celý deň a aj noc.
Zrazu pocítim hlad. Silný, priam zvierací. Je čas na návrat. Lúčim sa s morom, s týmto konkrétnym sandwoodskym. S jeho vôňou, rytmom a farbou. A už teraz sa teším na ďalšie. S jeho rytmom, farbou a vôňou. Juchúúúúúúúú, nádherný to život.
Vraciam sa späť do tábora, kde ako zisťujem, sú už všetci hore. Zdá sa mi, že som preč len pár minút, podľa hodín to však bola hodina. Je čas zbaliť sa, naložiť svoj náklad na hrb a pokračovať ďalej.
Poslednú fotografiu si opäť požičiavam od Katarínky Hoglovej - pre vlastnú radosť a potešenie klikajte na http://www.hoglova.dphoto.com/
