Lenže v živote to presne podľa plánu nie vždy funguje. Zuze sa podarilo kopec vecí, zvládla výmenu rodičov, naučila sa žiť podľa iných pravidiel a očakávaní, na aké bola pri mame zvyknutá, zmaturovala, mala svoju prvú prácu, prijali ju na vysokú školu, stretla muža za ktorého sa v 20 vydala, prišlo prvé auto, ukončené štúdium, kúpa bytu, nová práca, dovolenka ... a tu zrazu prvá nečakaná facka ... ťažký zápal pľúc a kopec času na rozmýšľanie, kde je chyba v programe - choroby nás predsa nenavštevujú len tak. Padá rozhodnutie, zmena zamestnania - úspešný pohovor, práca, ktorá zabezpečuje finančný komfort, služobné cesty v zahraničí, noví ľudia, anglickí lektori, ktorí svojimi príbehmi menili Zuzin sterilný, čiernobiely pohľad na svet, ktorým sa obrnila ako obranným štítom. Ďalšia facka - potrat v 12. týždni tehotenstva. Pád na samé dno. Ticho a samota. Hľadanie odpovede - prečo? Čítanie kníh, postupné pomalé štartovanie smerom nahor, ale zo Zuzy sa stáva krehká, precitlivelá osôbka. Pri každom prejave akejkoľvek nelásky Zuza plače. Chýba jej svet podľa vlastných predstáv - svet mierne naivný, plný ľudského dobra, porozumenia a tolerancie. Zuza to však nevzdáva a skúša ďalej - pokus o umelé oplodnenie, nádej, viera, radosť. A zrazu koniec, tretia facka. Sedenie, hľadenie do prázdna a hľadanie ďalšieho zmyslu. Opäť noví ľudia, opäť kopec rozhovorov a postupné odcudzovanie sa v manželstve. Zuza stretáva niekoho, kto ju očarí. Zaláskováva sa. Spočiatku nevie ako ďalej. Chce byť úprimná k sebe aj k okoliu. Rozvod. A štart do novej životnej etapy.
Zuzin liek na „popálenú" dušičku v podobe fotografovania sa prediera na povrch. Prvá výstava - všetky obrazy predané. Zuza je už len platonicky zaláskovaná, objekt jej lásky sa rozhoduje inak. A tak Zuza skúša nové veci, veľa cestuje, ľudia ju miestami nespoznávajú. Kupuje nový fotoaparát, píše články pre rôzne médiá, plní si svoje detské sny. A vracia sa do role poslucháča. Vie dať správnu otázku a odpoveď nie je dôležitá pre ňu ale pre toho, kto rozpráva.
Kedže sa počas dlhšieho obdobia v jej súkromí nič nemení, rozhoduje sa pre vedomú zmenu - zadĺženie sa a kúpa bytu. Stop cestovaniu a viac domáckeho života v podobe prerábky bytu, zariaďovania, pozvaní priateľov na obedy, večere. Rola poslucháča a pomáhača stále pretrváva.
Zuze však stále niečo chýba. Má všetko, čo potrebuje a akoby nič. Po x rokoch samostatnej existencie sa zo Zuzy navonok stáva úspešná, dynamická žena s vlastnými názormi a skúsenosťami. Ale ako poslucháčka začína Zuza zabúdať na to naozajstné počúvanie. Niekedy sa pozabudne a namiesto položenia otázky, povie - takto je to správne, toto urob, toto nerob. Keďže je sama niekedy unavená, keďže sa jej vzťahy rútia do neznáma, keďže sama miestami tápe, kde je problém, nevie počúvať ako kedysi. Zaťažuje ju to. A keď potrebuje vypočuť ona sama, vracia sa jej to späť. Má pocit, že jej svet prestáva rozumieť a ona prestáva rozumieť svetu. Uzatvára sa, rozpráva doma do zrkadla a ... a je opäť niekde na začiatku ...
Prečo celá táto spoveď? Pretože v tom zhone zabúdame zostávať ľuďmi. Zabúdame, že každý z nás má svoj vlastný osud, svoje vlastné pocity, svoje vlastné cnosti a neresti. Zabúdame byť priateľmi, ktorí sa chytia za ruku a povedia si - si šikovná, šikovný, to zvládneš, pomôžem Ti. Ponúknuť niekomu pomoc, neznamená za neho odžiť jeho život. Niekedy stačí len to slovo. Niekedy stačí objatie. Niekedy stačí utrieť slzu z tváre.
A preto prosím Vás a aj samu seba - NEZABÚDAJME SA POČÚVAŤ.
