Štvrtok je opäť jeden z tých krásnych dní, kedy na pracovnom stole po návrate z obeda nachádzam obálku. Krásnu, snehobielu, voňavú a jemne drapľavú. Chvíľku ju so zatvorenými očami skúmam prstami, prikladám ju k nosu a predstavujem si príbeh ...
Milujem tento nostalgický pocit. Pripomína mi detstvo, kedy som písala otcovi každý týždeň list a on mi každý týždeň odpovedal. Nebolo mailov, nebolo mobilných telefónov. Dokonca ani klasické telefóny neboli bežnou súčasťou domácnosti. Zvykla som si na písanie a takmer každú dôležitú vec som vo svojom živote vyriešila písomne.
Ale späť ku štvrtkovej ľúbeznici. Otváram oči a skontrolujem odosielateľa. Hmmmm, výhodou mojej práce je, že dostávam pozvánky z rôznych ambasád a zastupiteľstiev na oslavu ich výročí, bankety alebo kultúrne podujatia. Už podľa obálky vidno, aká kultúra panuje v danej krajine, či spoločnosti. Tá dnešná obálka patrí k top estetickým zásielkam. Chodí mi raz do roka a skrýva v sebe pozvánku. Vlani na koncert, čo to bude tentokrát? Pomaly trhám drapľavý papier a vyberám krásne napísané pozvanie s emblémom Ambasády USA k 235. výročiu Nezávislosti Spojených štátov amerických. Ako vždy, pozvánka je krásne farebne vyvážená, prehľadná, s jasnými inštrukciami, kde prísť a ako sa prihlásiť. Ako dieťa som o podobných pozvánkach čítavala v knihách, dnes ich môžem držať v rukách. A vždy s úsmevom poďakujem za tú možnosť. Pre niekoho banalita, pre mňa čarovná chvíľka. Nie je totiž podstatné, či sa danej akcie zúčastním, podstatná je možnosť jej uskutočnenia.
A tak ďakujem všetkým svojim priateľom, známym a pracovným partnerom za takéto okamihy. Lebo práve v nich cítim tú neopakovateľnú a jedinečnú radosť z prekvapenia. Hold, malé dieťa vo mne v takýchto prípadoch stále vyhráva.
