Teraz behá po byte, na všetko je zvedavá, ťahá ma za ruku a ústa sa jej nikdy nezatvoria.
Rola matky mi sadla, aj keď prvé mesiace boli ozaj náročné. Malý človiečik si vyžadoval všetku moju pozornosť.
A vyžaduje dodnes. Nestíham myslieť na seba. Potreby mojej dcéry sú pre mňa dôležitejšie a podstatnejšie. Dojčenie, prechádzka vonku, varenie, kŕmenie a zasa dojčenie, poobedný spánok, varenie a zasa vonku. Kde do tohto harmonogramu mám zmestiť seba? A v poslednej dobe som nejaká unavená a mám závrate. To sa mi predtým nedialo. A potím sa. Čo je ozaj čudné, všetko oblečenie farbím. Na žlto. Som púpava v ľudskom tele? Pekný nežný kvietok na lúke, ktorý reaguje na slnko. Skoro ako ja,” letia mi myšlienky a nezastavujú sa:
Robila som si tehotenský test a je negatívny. Tehotná nie som, aj gynekológ to potvrdil. Mama mi dookola vraví, nech idem na vyšetrenie. Nie je predsa normálne, aby žena v tridsiatichdvoch rokoch mala závrate a farbila oblečenie na žlto. Objednám sa na endokrinológiu. Hneď zajtra to urobím. Zavolám, už to nebudem odkladať. Prečo som to vôbec odkladala? Starostlivosť o dcéru je zámienka, aby som nemusela riešiť nepríjemné veci?
“Tak mi povedzte, čo vás ku mne privádza,” počula som primárku endokrinológie ako sa mi prihovárala.
“Som strašne unavená,” začala som jej vysvetľovať.
“Ph, viete aká som ja unavená,” povedala, pritom sa mi do tváre smiala a pozerala na sestričku. Tá sa k nej pridala.
Zostala som nemá. Iba som sa pozerala. Nezmohla som sa na odpoveď.
“No, čo ďalej? Ešte niečo?” počula som ju hovoriť. Mala som pocit, že som za sklenenými dverami a vidím ako sa jej otvárajú ústa, ale hlas akoby prichádzal omeškane.
“Mám závrate. A farbím oblečenie do žlta,” povedala som ticho.
“Čože?” zasmiala sa opäť.
Som divná? pýtala sa sama seba a rozmýšľala ďalej:
Načo som sem prišla, aby ma takto vysmiala? Cítim sa ako idiot. Takto som sa ešte nikdy necítila. Som vzdelaná dospelá žena s nejakými skúsenosťami a toto neempatické správanie lekárky ma úplne prekvapilo a dehonestovalo. Hippokratova prísaha. Nič neznamená? Prekrútené hodnoty.
“Poďte si ľahnúť, skontrolujem vám krk ultrazvukom,” povedala mi. Nič viac. Bavila sa so sestričkou o nejakej objednávke a potom o kongrese, na ktorý sa chystala.
Poslušne som si ľahla, veď preto som prišla a snažíla som sa hlúpe reči nevnímať. Nikdy ma zbytočné ženské kecy nebavili. Konečne prestala rečniť a začala sa mi venovať. Vytisla trocha gelu na hlavicu a priložila mi ju na krk. Pozerala som jej do tváre a stále som badala ten pohŕdavý úškrn. Pomyslela som si:
Tvár sa ako chceš. Hlavne mi to dobre pozri.
Radšej som pozrela na sestričku, ktorá si pretierala ústa rúžom. Pohľadom som opäť zavadila o primárku. Pomyslela som si:
Čo sa deje? Zmenila farbu. Kútiky úst sa jej stiahli dole. Zmraštené čelo. Sústredený pohľad. Čo sa to deje?
“Niečo ste zistili?” spýtala som sa znepokojene.
“Alenka, rýchlo príprav odbery a volaj na rontgen a objednaj ju na štítnu žľazu,” povedala rýchlo primárka.
Sestrička sa čosi pýtala, čo všetko ma vyšetrovať. Tým názvom som vôbec nerozumela. Len som videla, že obidve okola mňa zrazu tancujú. Jedna sa pozerala na ultrazvuk, druhá mi brala krv, ale nikto mi nič nepovedal.
“Čo sa deje, pani primárka?” pýtala som sa opäť, ale dôraznejšie. Už ma ozaj prešla trpezlivosť.
“Našla som výrastok na štítnej žlaze. Určite to tam nemá byť. Musíme to vyšetriť. Ale nebojte sa, zatiaľ vieme len, že to je výrastok. Zajtra pôjdete na vyšetrenia a budem mať výsledok krvi,” hovorila vážne. Všetka irónia a smiech boli preč.
“Čo mám rakovinu?” opýtala som sa. Pri vyslovení toho slova mi preskočil hlas. Intuícia mi našepkávala dávno:
Venuj sa aj sebe.
Nepočúvala som ju.
“To vám neviem ani potvrdiť a ani vyvrátiť. Taká mladá, určite nie. Zajtra sa vidíme,” povedala.
Všetko som absolvovala a s malou dušičkou som sa vrátila do ambulancie.
“Mám dobré správy. Existujú štyri druhy karcinómu štítnej žľazy. Z krvi sme vylúčili tie, ktoré majú zlú prognózu. Ale pravdepodobne to bude benígne,” povedala mi.
“To znamená, že rakovinu nemám?” spýtala som sa.
“To neviem, pretože to sa dá zistiť jedine tak, že urobíme punkciu. Napichli by sme štítnu žľazu, odobrali vzorku a dali vyšetriť. Avšak toto vyšetrenie je veľmi bolestivé a nie je spoľahlivé. Neodporúčam ho robiť. A druhá cesta je operácia. Navrhujem, že vám dám lieky a o polroka uvidíme ako sa to správa. Nebojte sa, bude to dobre,” povedala a usmiala sa na mňa.
“Dobre, ďakujem,” odchádzala som z ambulancie spokojná. Nebolo to až také strašné.
Doma však, celé mi to nedávalo pokoj. Čo keď mám rakovinu? A zavolala som známej, ktorá ju ozaj mala:
“Ahoj, Anka, mám nejaký výrastok na štítnej žľaze. Má skor dva centimetre.”
“Daj to vonku. Dám ti číslo na operatéra a poraď sa s ním. Za ďalší názor nič nedáš. Je to môj kamarát z detstva. Odvolaj sa na mňa.”
Nečakala som. Vytočila som číslo a pozerala pritom na dcérku, ktorá sa hrala s kockami a mojími topánkami. Rozprávala som s lekárom a vysvetľovala všetky okolnosti. Nepotrebovala som k nemu ísť po radu. Rozhodnutie padlo v telefóne.
“Objednajte ma na operáciu. Chcem to dať von,” povedala som.
“Potrebujete odporúčanie od endokrinológa. Bez toho vás neviem zoperovať. Choďte späť a povedzte ako ste sa rozhodli, nech vám dajú výmenný lístok,” hovorí mi chirurg.
“Dobre, zajtra to vybavím a prídem za vami,” povedala som.
“Primárka dnes neambuluje,” povedala sestrička.
“Mne to nevadí. Ja len potrebujem odporúčanie na operáciu. Vybavila som si chirurga a od vás potrebujem len lístok. Nič viac,” povedala som tak asertívne, že sestička cúvla a pustila ma dnu. Asi si spomenula, ako sa spolu s primárkou na mne bavili a mrzelo ju to.
“Rozhodla som sa, že nebudem čakať polroka. Chcem to dať von. Mám vybavený termín a aj chirurga. Prišla som len pre odporúčanie,” opakovala som opäť a trocha nepriateľsky. V tejto ambulancii som nedôverovala nikomu. Ani tejto mladej doktorke, ktorú som v živote nevidela. Pomyslela som si:
Daj mi rýchlo papier a už ma v živote neuvidíš.
“No poďte vyšetrím vás,” povedala pokojne a milo.
Toto som nečakala. Táto mladá doktorka akoby do tejto ambulancie nepatrila. Nebola som jej pacientka a napriek tomu ma vyšetrila, rozprávala sa so mnou a vysvetľovala. Hovorila mi o operácii a ako bude prebiehať:
“Vyberú vám iba časť štítnej žľazy a tú pošlu na rýchlu histológiu. Keď to bude v poriadku, tak vám zvyšok nechajú. Môže sa stať, že vám ten zvyšok bude tvoriť hormóny a nebudete potrebovať veľa liekov.”
“A ak to v poriadku nebude?” opýtala som sa priamo.
“Tak vám vyberú aj zvyšok štítnej žľazy. Ale nebojte sa. Tie agresívne formy karcinómov určite nemáte,” povedala a usmiala sa na mňa. Keď som odchádzala, dodala:
“Držím vám palce.”
Vyšla som z ambulancie a pozrela na správu. Hľadala som meno mladej doktorky. Anjel. Tam, kde som to najmenej čakala. V tej chvíli som vedela, že toto je moja lekárka a k primárke už nikdy nepôjdem. Tá, totiž stratila ľudskosť tam medzi kongresmi a diagnózami.
“Preberáte sa. Boli ste operovaná,” povedal hlas.
“Ako to dopadlo?” spýtala som sa, keď som si uvedomila, kde som.
“Ešte nijako. Zatiaľ sme len vzali časť s výrastkom a poslali sme ho na rýchlu histológiu. Anesteziologička vás nadávkovala úplne správne. Tak počkáte za výsledkami s nami,” vysvetľoval mi môj operatér.
Matne si spomínam, že som sa usmiala a privrela oči. Tak sa mi bude čakať lepšie.
Šum.
Otvorila som oči a uvidela ustarostenú tvár. Opýtala som sa:
“Je to v poriadku?”
“Nie je, bohužiaľ nie je. Prekvapilo ma to, pretože to tkanivo tak nevyzeralo. Musíme vybrať všetko,” povedal smutne chirurg.
“Rakovina? Tak predsa ju mám,” pomyslela som si a myšlienky mi leteli:
Ja? Ja predsa nemôžem byť chorá. Mám malú dcéru a tá ma potrebuje. Čo bude ďalej? Je to skúška. Skúška mojej odvahy a sily. Prekonám to. Mám pre koho žiť.
“Papilárny karcinóm štítnej žľazy s endovaskulárnou propagáciou. Tú operáciu sme robili päť minút pred dvanástou. Vybral som všetky uzliny z krku, ktoré som mohol. Trvalo mi to dosť dlho. Našťastie nemáte napadnuté ďalšie orgány,” povedal mi chirurg pri prepúšťaní z nemocnice.
Poďakovala som sa za starostlivosť a pomyslela si:
Tvrdohlavosť sa vypláca.
Zahnala som primárku do úzadia. Už nemala miesto v mojom živote. A sústredila som sa na seba:
Ja som víťaz a nebude to inak ani teraz. Ďalšie terapie zvládnem a vyliečim sa.
