O klamstve a nevere

Cez závoj svojich vlasov hľadím

na rannú rosu v tvojej tvári

a pýtam sa, čo si to spravil,

keď si jej sľúbil iné pri oltári.

Som tvoj vnútorný hlas,

ktorý ťa nenechá napospas

a hovorí ti, čo je správne,

keď v svojich túžbach tápeš.

Matne hľadam kúsok morálky

v mysli mi rýchlo plynú riadky,

slová čo poviem ti, či ukážem.

Tvoje svedomie, čo zasa káže.

Nosíš na sebe najčistejšie rúcho.

Sám si už nad sebou sviečku sfúkol,

pretože tušíš, že viem, kým si.

Radšej tú sviečku nezhasni. 

Keď zamyslím sa nakrátko

radšej ti nastavím zrkadlo,

akoby som mala schovať bič

a tváriť sa, že sa nestalo nič.

Či dať všetky dvere pod zámku

a naladiť iba príjemnú spomienku.