Máme ráno, slnko svitá,
no chcela by som uspávanku.
Prstami ruky počítam
počet hodín nášho spánku,
tvojím telom sčasti krytá
hľadám súcu poznámku.
Ukladám prsty, jeden, dva, tri,
slnko je svedkom nemým,
keď ležím v tvojom objatí
a ponáhľajúci čas miernim.
Sme vo večnom jeho zajatí?
Proti nám je malý, nič nezmení.
Jeden prst je jedna hodina,
čas s tebou je dáky krátky.
Alebo sa mi rýchlo míňa?
Je ušitý z najvzácnejšej látky,
láskou sa všeobecne nazýva.
To je realita a nie osud vratký.
Ten čas nemohol takto zbehnúť,
veď moje prsty sú tak drobné.
Nemôžu mať tristošesťdesiat sekúnd.
Naše objatie má nárok, o čas žobre.
City a myšlienky sa nám pretnú,
tela chcú byť prepletené a nie o sve.
Milý, nepočítaj, máš väčšie prsty,
každý má viac ako šesťdesiat minút.
Porazme fyzikálny zákon pustý!
Ten argument nenechá čas rýchlo minúť.
No a čo, že sú to iracionálne mosty?
Nerieš, nech toky lásky plynú.
