Zdalo sa mi, že na mňa gánila pri kámošovom vystúpení. Tmavovláska, ktorá sa opierala o stĺp priamo pred kapelou. Všimla som si pohľad, ako sa na mňa pozrela, ale nepripúšťala som si ho. Veď sedím pri stole sama a k tomu nevyzerám zle. Som zvyknutá, že si ma ľudia obzerajú, aj keď mám spoločnosť. A teraz som bola sama, priťahovala som všetky pohľady. Mala som pocit, že tento pohľad bol iný, ale neriešila som. Vnímala som hudbu a bavila sa ďalej.
Cez prestávku som sa vybrala na dámsku toaletu. Tá žena za mnou. Náhoda? Isto, veď každý využíva malú chvíľu prestávky. Na toalete bola prikrátko a už sa pozerala do zrkadla vedľa mňa a zasa ten pohľad.
“Prosím?” povedala som prekvapene a pozrela na ňu priamo. Všimla som si pekné črty tváre orámované tmavými vlasmi, jemne poďobanú tvár po akné, čo sa snažila zakryť, štíhlu postavu, tmavé oblečenie a potetovanú ruku. Určite je mladšia odo mňa a vyzerá dobre. Prečo toľko neistoty?
“Iva, si Ivana, že?” povedala víťazoslávne.
“Áno, som,” odvetila som. Prekvapenie stúpalo. Pomyslela som si:
Kto je tá žena, že ma pozná? Ten večer sa vyvíja zaujímavo. Nahlas som povedala:
“My sa poznáme? Čo tým myslíš? V koho živote?”
“Predsa v Tomiho živote,” povedala a chcela zdrhnúť. Asi mala pocit, že robí chybu.
“A odkiaľ ma poznáš?” opýtala som sa pokojným hlasom.
“Sledujem ťa už nejaký čas,” povedala bez okolkov a zastala. Zrejme si ten odchod rozmyslela, keď videla, že reagujem bez afektu.
“Sleduješ?” zalapala som po dychu, ale na sebe som nedala nič znať.
“Áno, na facebooku. Kde všade si, čo robíš, čo klikáš,” povedala. Pozrela na moju prekvapenú tvár a dodala:
“Viem, že si citlivá, tak nechcem, aby ti ublížil.”
“Mne nemôže ublížiť, pretože medzi nami už dávno nič nie je. Sme len priatelia. Možno lepší, ale iba priatelia. Trávime spolu čas ako kámoši. Ak ho chceš, tak pokojne,” povedala som. Mala som pocit, že mám pred sebou zranenú ženu. Podala som jej ruku:
“Keď ma poznáš a ma čítaš, tak by som chcela poznať aj ja teba. Som Iva, ale to už vieš.”
“Som Hana. Má viac žien, nie len teba. Vždy mal. Som jedna z nich,” povedala mi, konečne sa usmiala tiež a podala mi ruku.
“Veď v poriadku, nech má. Medzi nami už nič nie je a to nejaký čas. Iba kamaráti. Prídem k nemu, on si pracuje v záhrade a ja si tiež niečo robím. Prehodíme pár slov, držíme si palce a idem preč,” vysvetľovala som, aj keď som vedela, že jej nič vysvetľovať nemusím. Pritom som pomaly uvoľnila stisk naších rúk.
“A Mário?” opýtala sa zasa s víťazoslávnym tónom v hlase.
Zazdalo sa mi to? Náznak nepriateľstva.
“Aký Mário?” nevedela som, či sa mám smiať, či plakať. Napadlo mi:
Tá žena je mnou posadnutá.
“No, Mário Draši,” povedala. Pozrela na mňa priamo a dodala:
“Ten ti musel veľmi ublížiť. Posledný rok ublížil veľa ženám. Čítala som všetko, čo si vtedy písala.”
“Poznám ho. A ty tiež, vidím. Odkiaľ?” opýtala som sa jej. Pomyslela som si:
To dievča je mnou ozaj posadnuté. Čím som ju tak zaujala?
“Ublížil ti, že?” opýtala sa.
“Vôbec nie. Stretla som sa s nim asi dvakrát alebo trikrát. V podstate ho ani nepoznám, tak mi ublížiť nemohol. Prečo vôbec by mal? A prečo sa tak staráš o to? A odkiaľ o ňom vôbec vieš?” povedala som a rozmýšľala:
Mária nemám ani na facebooku medzi priateľmi a ani nikde. Ako vie, že sa poznáme? Povedal jej to?
“Si sa na chvíľu ukázala na jeho koncerte.”
Tá žena nie je posadnutá mnou, ale asi hudobníkmi,” pomyslela som si. Nahlas som povedala:
“Na koncerty chodí veľa ľudí. Pozri Hana, v pohode. Vezmi si, ktorého chceš. Ja nechcem ani jedného. Ani s jedným netvorím pár.” Začala som sa smiať. Situácia bola tak absurdná, surrealistická, že som nevedela inak. Dodala som:
“A o mňa sa báť nemusíš, mne neublížll ani jeden. Som absolútne nad vecou.”
“Ako to, veď si s ním bola celú minulú jeseň,” tvrdila.
“Teraz s kým? Tomáša som ešte nepoznala. S Máriom? Kdeže… Hovorím, že sme sa párkrát stretli, trikrát,” povedala som a usmiala som sa.
Myšlienky mi pritom leteli:
Či mám štyridsať a či dvadsať. Stále je to rovnaké. Prečo ma atakujú ženy, ktoré si nie sú samé sebou isté. Nepoznajú svoju hodnotu. Neriešia seba, ale svoje “konkurentky”. Pred dvadsiatimi rokmi som dostala list:
Ahoj, Iva. Som tvoja priateľka a chcem ťa varovať. Muž, s ktorým si sa pred dvoma týždňami celú noc bavila v Športklube, má priateľku. Jeho priateľka je reálna a čaká s ním dieťa. Ak ho nenecháš tak, tak si to s tebou vybavím. Tvoja nová kamoška.
Pousmiala som sa pri tej spomienke. Na muža, s ktorým som sa vraj bavila celý večer, som si nespomenula. Nezaujal ma. Nevedela som si vybaviť jeho tvár a ani nič z toho večera. Nebyť toho listu od “priateľky”. Napadlo mi:
Áno, všetky sú moje kamošky. Stane sa mi to aj v šesťdesiatke?
Pozrela som na Hanu a znova som si uvedomila, že jej nemusím nič vysvetľovať a ani ju uisťovať. Ale pôsobila tak zraniteľne, že som mala potrebu ju objať, dodať jej sebadôveru, či uistiť ju o vlastnej hodnote. Verila by mi? Vedela som, že nie, preto som povedala:
“S Tomim sme kamaráti. S tým druhým vôbec nič. Pokojne si ich baľ. Už neviem, ktorého chceš.”
“Ale Tomimu nič nehovor,” povedala pri odchode.
Nepovedala som nič.
“Alebo ako chceš,” dodala a vytratila sa. Aj z klubu.
Rozmýšľala som:
Voči komu byť loajálna? Voči cudzej žene, evidentne nevyrovnanej, ubolenej a málo sebaistej, alebo voči kamarátovi, ktorého už poznám nejaký čas? Ak by som tam nebola ja, ale žena, ktorú miluje a plánuje s ňou budúcnosť. Čo by si asi tak pomyslela? Moje rozhodnutie bolo jasné:
Tomimu o tom musím povedať.
