Musím sa rozhodnúť, rozmýšľala som. Sledovala som pritom ako mizne večera z tanierov mojich troch detí. Nikdy som ich nemusela k jedlu povzbudzovať.
Najstaršia dcéra nám robila osobnú DJku. Práve sme počúvali Princea. Odišiel pred pätnástimi rokmi, ale jeho hudba zostala večná. Zomrel presne v tom roku, keď sa narodila Monika.
Prenos duší? napadlo mi zrazu a usmiala som sa nad týmto myšlienkovým pochodom.
“Mama, čo sa tak záhadne usmievaš?” opýtala sa ma najstaršia dcéra.
“Záhadne? Usmievam sa, lebo som s vami šťastná,” povedala som Monike, usmiala som sa zoširoka, napichla som kúsok dusenej mrkvy na vidličku, vložila som si ho do úst a zadívala som sa na svojho manžela.
Monika sa pozrela po svojich súrodencoch a niečo im začala hovoriť.
Vôbec neviem čo, lebo som rozmýšľala o tom, čo ma trápilo už niekoľko dní. Manžel mi povedal, že bude akceptovať akékoľvek moje rozhodnutie. Takže je to na mne. Keď prišiel ten list, tak ma zamrazilo. Aj som zabudla, že sme úschovu dohodli na pätnásť rokov. A tie roky ubehli ako voda.
Začala som spomínať. Pred šestnástimi rokmi sme boli s manželom spolu už niekoľko rokov a stále nič. Veľmi sme túžili po vlastnom dieťati, ale nedarilo sa nám otehotnieť. Tak ako mnohé iné páry, rozhodli sme sa ísť na kliniku reprodukčnej medicíny. Všetko šlo ako po masle. Dokonca nad očakávania. Hormóny mi zabrali. Odobrali mi osemnásť vajíčok a z toho bolo štrnásť zrelých. Dosť. Moje reprodukčné obdobie sa síce skrátilo o osemnásť mesiacov, ale stálo to za to. Iné ženy pri podobnej hormonálnej liečbe mali sotva polovicu vajíčok. Ešte zvláštnejšie bolo, že po oplodnení, sa lekárom podarilo získať až trinásť embryí. Dala som si vložiť len jedno embryo, aj za cenu neúspechu. Nechcela som riskovať viacpočetné tehotenstvo. Prvý pokus a hneď sa to podarilo. Toľké šťastie: konečne som bola tehotná. Embryo sa spokojne usadilo v sliznici mojej maternice a došlo k želanému prepojeniu. Tehotenstvo v podstate bez komplikácii. Narodila sa nám Monika. S manželom sme sa veľmi milovali a spoločné dieťa bolo potvrdením našej lásky. Keď mala Monika pol roka, tak som zistila, že som tehotná opäť. Prirodzene. Ďalšia dcéra. O tri roky som otehotnela opäť a zasa bez zásahu lekárov. Asi sme s manželom boli spokojní a šťastní, nič sme nečakali a preto to prišlo samo. Teraz to bol syn.
Pred pár dňami nám prišla výzva, v ktorej nám dali tri možnosti. Buď naše embryá použijeme a teda nám predĺžia zmluvu o uskladnení. Ďalšia možnosť je darovať ich iným ľuďom. Alebo ich zlikvidujú ako biologický odpad. Máme sa rozhodnúť do siedmych dní.
“Ďalšie deti už predsa nechceme,” začala som debatu. Ležali sme v posteli. Aj keď som nikdy dôležité veci, okrem milovania, do postele neťahala, dnes som si nevedela pomôcť.
“Veď máme tri,” povedal súhlasne môj manžel.
“Tak čo urobíme? Darovať naše deti cudzím ľuďom? Ja si to neviem predstaviť,” pokračovala som.
“Tá predstava je čudná. Ale zničiť ich?” povedal otec mojich detí unavene. Napriek tomu, že chcel spať, empaticky so mnou hovoril o tom, čo som potrebovala. Vedel, že ma trápi táto diléma.
“Môžeme zažiadať, že chceme predĺžiť zmluvu, ale to len oddialime naše rozhodnutie,” povedala som. Zamračila som sa a dodala:
“Vôbec si neviem predstaviť, že niekde bude vyrastať naše dieťa a my ho nebudeme poznať, ale nezvládnem myšlienku, že sme zabili ľudskú bytosť.”
“Ľudskú bytosť? Nepreháňaš?” zapochyboval môj muž.
“Neriešim náboženske dogmy. Keď o tom rozmýšľam, tak mám určitý pocit. A stále prichádzam k rovnakému záveru. Keď sa spojilo moje vajíčko a tvoja spermia a začali sa bunky množiť, tak to je život. Súhlasíš?” opýtala som sa.
“Samozrejme. To sú základy biológie,” odpovedal mi.
“Dávno si ľudia mysleli, že duša vniká do tela, keď sa dieťa narodí. Neskôr sa zistilo, že dieťa už v brušku vníma hlasy a reaguje. To, že veda, zatiaľ nevie, že kedy vzniká duševno a domnieva sa, že až keď je vyvinutý mozog, neznamená, že to nie je hneď pri počatí. Možno len veda nemá dostatočné prostriedky, aby zistila pravdu. Máme zabiť deti, čo sme veľmi chceli a mohli byť našou súčasťou? Zabiť niečo, čo je z teba, môjho milovaného muža? Dvanásť možných životov,” rozhovorila som sa o svojich myšlienkach, ku ktorým som dospela v posledných dňoch.
“Tak ich darujme niekomu, povedal a pozrel na mňa.
“Môžeme darovať naše deti? Daroval by si Moniku?” opýtala som sa.
Nepovedal nič. Iba zozelenel, očervenel a nakoniec vyjachtal:
“Samozrejme, že nie. Je to naše dieťa.”
“To, že tie embryá sú zatiaľ embryami, neznamená, že nie sú naše deti,” povedala som.
“Ďalšie deti už predsa nechceme,” povedal mi.
“Áno. Len rozmýšľam, že pred rokmi sme sa rozhodli bez uváženia. Vôbec nám nenapadlo, že môže dôjsť k takéjto situácii. Chceli sme dieťa a urobili sme pre to všetko, nehľadiac na dôsledky. Ale zodpovednosť nás dobehla,” povedala som.
“Ozaj neviem, čo je správne. Ani jedna možnosť nám nevyhovuje,” povedal mi.
Zrazu sme počuli zaklopanie na dvere.
“Áno,” povedal manžel.
Do izby sa vrútili naše tri deti a Monika z pozície najstaršej za všetkých povedala:
“Skoro by sme zabudli. Všetko najlepšie k výročiu svadby.”
V tej chvíli som s istotou vedela, že našim embryám dám šancu na život.
