Sedenie

“Prečo ste prišli?” opýta sa ma starší muž s malou šedou briadkou, ktorá mu pretŕča cez okraje tmavomodrého rúška. Veselé očká do mňa zabodáva, akoby vedel o mne už všetko.

 “Mám problémy a odporučila mi vás kamarátka. Teda neodporučila, povedala, že si mám intuitívne vybrať zo zoznamu a meno Daniel Dvorecký mi bolo najsympatickejšie,” vysvetľujem, čo chce vedieť.

 Mierne sa usmeje, pokyvkáva hlavou a mlčky čaká za primárnou odpoveďou na svoju otázku.

 “Mám pocit, že na mňa padá svet. Zdravotné problémy, problémy vo vzťahu… vlastne žiadny vzťah nemám, som rozvedená. No a finančne, ani nehovorím. Môj život ide ťažko a nie tak, akoby som chcela. Nič nie je ideálne. Keď som to hovorila kamarátke, povedala, nech vyhľadám človeka, ako ste vy, že mi viete pomôcť. Všetko vraj môžete upraviť. Je to pravda?” opýtam sa naliehavo. Aj cez prekrytú spodnú časť tváre musí byť na mne badať, že nechcem počuť inú odpoveď, ako áno.

 “No dobre teda, poďme na to,” povie, oči sa mu neprestávajú usmievať, keď prikyvuje, pritom otvorí svoj notebook a začne doň ťukať.

 Čakám a ďalej ho pozorujem. Z držania jeho tela, z pevnosti hlasu, z gestikulácie, ale aj z jeho očí ide pokoj a sebaistota. Je to iba môj dojem, že z neho ide taká zvláštna múdrosť? Môžem mu dôverovať? Kamarátka povedala, aby som sa nebála otvoriť a hovoriť. Ozaj mu môžem povedať všetko? Nie je to terapeut, lekár, ani psychológ, tak nemusí držať lekárske tajomstvo. Na druhej strane, komu by vykladal o mojich problémoch, nie som politik, ani známa osobnosť. Komu by na tom mohlo záležať? A čo všetko povie on mne? Na čari - mari neverím, do kostola nechodím. Povedala by som o sebe, že ak niečomu verím, tak jedine vede. Keď som sem dnes šla, tak mi napadlo, načo vlastne idem? Veď keď si neviem pomôcť sama, ako mi môže pomôcť niekto iný? Rozhodla som sa, že to skúsim, tak som tu.

 “Vaše celé meno, dátum narodenia a presná adresa,” vytrhne ma z myšlienok.

 “Anna Máliková, 20.5.1982, Komenského 22, Bratislava,” poviem a na sekundu odtiahnem svoje rúško. Je tu teplo a preto sa mi trocha zle dýcha. Musím si kúpiť nejaké tenšie.

 Kým si to zapisuje a niečo robí pod stolom, opýtam sa:

 “Poviete mi, čo presne budete robiť a ako to funguje? Od kamarátky viem, že nie ste veštec.”

 “Veru, nie som,” povie a zasmeje sa. Odkašle si a pokračuje: “Veštiť nebudeme, nahodím si vás, zakódujem a prečítam si o vás všetko, čo potrebujeme vedieť a potom vás upravím. Teda, ak s tým súhlasíte.”

 “Viete o mne zistiť všetko? Ako?” otázok sa mi v hlave vynára oveľa viac, ako sa stíham pýtať.

 “Človek ovláda len päť až desať percent mozgu, vlastne desať neovláda nikto. Všetko ostatné je tá časť mozgu, do ktorej nemáme vedomý prístup, ale ovplyvňuje náš život,” vysvetľuje.

 Pozorne počúvam, začína to zaujímavo. 

 “Podvedomie sú programy, tak ako v počítači. Nektoré programy sú človeku prospešné a iné nie. Zistím, ktorým je potrebné urobiť reštart alebo ich opraviť. Tiež pozriem, kde máte záťaže a odstránim ich, alebo aspoň upravím.”

 “A to ako?” opýtam sa, pretože kamarátka o hypnóze nehovorila nič a neviem si predstaviť, čo chce robiť so mnou iné. 

 “Nebojte sa, nejde o nič invazívne, ani fyzicky bolestivé. Niektoré zistenia sa vás môžu dotknúť, preto tu mám pripravené hygienické vreckovky, ktoré môžete použiť. A je len na vás, či chcete, aby som bol stopercentne úprimný,” vysvetľuje.

 Prikývnem a poviem: “Určite, chcem vedieť všetko.”

 “Naučil som sa komunikovať s mozgom, s tou jeho nevedomou časťou. Nemyslíte si, nie je to žiadny zázrak. Je to štúdium cudzieho jazyka, ako každé iné. Trvalo mi päť rokov, kým som zvádol spoločný jazyk. A nie som sám! Mám kolegov, veď ste si ma vybrali zo zoznamu. Venujem sa tejto činnosti dvanásť rokov,” vysvetľuje ďalej.

 “Povedzte mi viac, prosím. Zaujíma ma to,” vyhrknem. Možnosť komunikácie s neovládanou časťou mozgu mi pripadá ako dobrá scéna zo sci-fi filmu.

 “Náš jazyk je oveľa primitívnejší. Nemyslím slovenčinu, ale ľudské jazyky, ako také, veď používame päť percent mozgu na to, aby sme ich zvládli. Musel som podvedomie naučiť nášmu chápaniu sveta, našim výrazom. Napríklad, že slovo chlieb znamená chlieb a nie nôž,” povie trpezlivo.

 “Ako ste to urobili?” opýtam sa a vzápätí si pomyslím, že toto by som chcela vedieť ovládať.

 “Pomocou virgule som si do podvedomia zakódoval našu realitu, jednotlivé veci, výrazy a ich význam, tak ako ich my chápeme. Pomocou nej sa pýtam a dostávam odpovede. Napríklad som zakódoval každý ľudský sval, či kosť, všetky časti orgánov, cievy, vrstvy srdca, všetky známe choroby, druhy rakovín. V podstate sa viem pýtať na každú chorobu.”

 Rozšírim oči v nemom úžase a po chvíľke sa opýtam:

 “Viete zistiť, či mám rakovinu bez lekárskej diagnostiky?”

 “Presne tak. Dokonca viem zistiť, či máte predispozíciu nejakú rakovinu dostať.”

 Zasa chvíľka ticha, musím spracovať, čo som počula, napokon sa neveriacky opýtam:

 “Čo je to virguľa? Nikdy som o nej nepočula.”

 “Nástroj, ktorým prútikári hľadali prameň,” povie a ukáže mi malý kovový nástroj, ktorý má uložený medzi palcom a ukazovákom. 

 Nemo hľadím na malý zázrak, pomocou ktorého sa má zlepšiť kvalita môjho života.

 “Pozrite, idem si vás zakódovať. Anna Máliková, to je Anna Máliková, narodená 20.5.1982, bytom Komenského 22, Bratislava,” povie a s rukou, v ktorej drží virguľu, urobí pohyb.

 Zaujímavé, pomyslím si.

 “Je toto Anna Máliková?” opýta sa a virguľa v ruke sa pohne do dlane, pritom rukou nepohol.

 “Čo sa stalo?” opýtam sa.

 “Nič, Anna, iba môj nevedomý mozog vás už pozná. Virguľa mi dala odpoveď. Máte ešte otázky, alebo môžeme začať? Mám iba hodinu, potom mám ďalších klientov,” oznámi stroho, zrejme si všimol, že váham, či mu mám veriť, alebo nie. Oči sa mu smejú aj tak.

 “Ešte niečo, ako budete vedieť o mne, keď komunikujete so svojim podvedomím a nie s mojim?” opýtam sa.

 “Ľudské mozgy sú prepojené, pretože sú napojené na život, na svetlo, na vyššie bytosti, alebo inak povedané na boha,” povie, pritom celý čas hľadí na mňa so smejúcimi sa očami. 

 “Aha,” zmohnem sa na stručnú odpoveď. Myšlienky v hlave mi bežia ako splašené kone. Ktovie aký mám teraz výraz, pretože také informácie som nečakala.

 Zrejme vidí v mojich očiach otázky, preto pokračuje: “Myslíte si, že človek berie energiu iba z jedla? Jedlo je len odrobina toho, čo potrebujeme. Keď vedomie vypneme, napájame sa na zdroj a naberáme energiu. To sa deje v spánku. Keď hovorím s mojim mozgom, hovorím so zdrojom a tým viem zistiť o každom čokoľvek. Ale nemyslite si, panujú tu prísne pravidlá, informácie môžem zisťovať len o človeku, ktorý na to dá súhlas. Zneužitie by bolo prísne potrestané.”

 “Ako a prečo?” pýtam sa ďalej.

 “Anna, chcete to prísť študovať? Máte veľa otázok, takto sa k sedeniu nedostaneme,” povie a zasmeje sa. Mrkne do notebooku, urobí niečo pod stolom, potom pozrie na mňa a pokračuje: “Dostali sme slobodu, preto sa môžeme slobodne rozhodovať. Pre život máme určený priestor, čas a mantinely, teda pravidlá života. Zmyslom života, je život sám. Ak človek poruší pravidlá, dostane od života facku. A moje hranice v činnosti, ktorú robim, je nezasahovať do slobody iných ľudí, všetko by sa prejavilo v mojom živote. Stále sa musím pýtať, či vôbec môžem urobiť sedenie človeku, ktorý ma žiada. Či môžem urobiť úpravu, či bude prospešná životu, pretože ak je užitočná životu, je dobrá aj pre človeka. No rozhovoril som sa, začneme pracovať?”

 Hľadím naň a chcem vedieť viac, zaujíma ma, ako to funguje a napadne mi, že na sedenie môžem prísť aj inokedy, preto poviem: “Daniel, ešte mám otázky, ak môžem. Prečo je zmyslom života život sám? Nerozumiem tomu.”

 “Každá naša myšlienka je energia, ktorá je vyslaná do vesmíru. Každá energia je hybná sila. Všetko čo si prajeme, sa nám aj stane. Koľko myšlienok človek vyprodukuje za svoj život svojou slobodnou vôľou? Vizualizujte si sieť myšlienok všetkých ľudí, bola by hustejšia ako pavučina. A koľko energie vytvorí. A to sme nezapočítali podvedomie. Patríme do systému, ktorý spoluvytvárame,” povie zanietene. 

 “Dobre, Daniel, chcem byť zdravá, krásna a bohatá. Prečo nie som?” pýtam sa. Stále neviem, či tomu mám veriť. Pochybujem, lebo v tom čo hovorí, vidím logické medzery, ale aj no tak… haló! Kde som to? V sci-fi sne?

 Tuším som to povedala nahlas, alebo do mňa úplne vidí, pretože počujem ako hovorí:

 “Viem, že tomu, čo hovorím, je ťažké uveriť, ale ak by ste to nemali vedieť, neboli by ste tu.”

 “Prepáčte,” ospravedlním sa a zopakujem ešte raz svoju poslednú otázku: “Chcem byť krásna, zdravá a bohatá. Prečo nie som?”

 “Pretože “chcem” je problém,” povie, očká sa mu zasmejú. Potešil sa, že ma to tak veľmi zaujíma a pokračuje:

 “Vesmír vidí chcenie a chcenie vám aj dá. Nerozlišuje dobré a zlé, tieto morálne hodnoty si vytvoril človek. Dá vám to, čo si prajete. Preto správna formulácia je, som zdravá, krásna a bohatá. Konečný stav. Škaredá nie ste. Keď si to však prajete, asi chcete byť krajšia, no a asi nie ste zdravá a ani bohatá. Tak je nastavený váš program v podvedomí. Je to chyba v programe. Keď si budete dookola opakovať, že som zdravá a bohatá, váš program sa opraví, mozog tomu totiž uverí a bude konať podľa toho. Tak funguje všetko, napríklad ľudia, čo chcú schudnúť, si hovoria, chcem schudnúť a stále hovoria o chcení, výsledok je, že celý život chcú schudnúť, dostanú teda túžbu po zmene, nie želaný stav. Rozumiete?”

 “Čiže nemám chcieť, ale mám si predstavovať, že to už mám?” opýtam sa. 

 “Presne tak, hovorte výsledný stav a vizualizujte si ho. Predstavujte si svoje šťastie, ako ste zdravá, bohatá a užívate si to. Všetko čím a kým chcete byť.”

 “Ako vznikli zlé programy?” pýtam sa ďalej.

 “Človek si programy utvára sám od narodenia a zároveň ich dedí po svojich predkoch. Medicína tomu hovorí genetika. Nie je to nič iné ako zhmotnená energia v bunke, za ktorou je myšlienka. Môže to byť každá myšlienka, aj tá negatívna,” vysvetľuje.

 “Nerozumiem tomu. Ako si vytvárame programy sami?” 

 “Človek sa narodí, vidí svet okolo a všetko zapisuje. Deje sa to hlavne v útlom detstve. Dieťa ešte neovláda jazyk a učí sa. Vidí, čo robia rodičia, neskôr okolie a škola, hodnotí to a ukladá. Vytvára si postoj k svetu, okoliu a tieto vlastné myšlienky, sa pre neho môžu stať dogmou. Všetko sa ukladá aj do podvedomia. Zapisuje aj tie prospešné veci, ale aj tie, ktoré jeho život môžu obmedzovať,” hovorí trpezlivo.

 “Dobre, chápem. Čo to má s predkami?” pýtam sa ďalej.

 “Ide o život, myšlienky v rodine. Nemyslím tým len priamych príbuzných, rodičov, starých rodičov, ale celý rod aj do šírky. Život dieťaťa ovplyvňujú aj myšlienky tety, či strýka v rôznych rodových líniách. Ak je myšlienka posilňovaná emóciou, vyplaví silnú energiu, ktorá sa zapíše v bunke a prenáša sa na potomstvo. Program jedinca ovplyvňujú aj myšlienky pri počatí. Nie nadarmo sa v biblii hovorí, že hriech sa dedí do siedmej generácie,” povie a usmeje sa.

 “Čiže to všetko, čo sa mi deje, za to si môžem sama, alebo moji predkovia?” opýtam sa a prevrátim oči, pretože som si spomenula na svoju rodinu. Keby moji príbuzní o tomto vedeli, tak prestanú všetko tak silno prežívať. Hlavne mama, tá vždy preháňa, dáva silnú emóciu do každej výpovede a úzkostlivo vníma rôzne situácie. 

 “Ešte tam môžu byť cudzie vplyvy, záťaže od iných ľudí. Ľudovo povedaná kliatba nie je nič iné, ako myšlienka so silnou emóciou. Takou silnou, že sa zhmotní. No a vplyvy našich ja v alternatívnych svetoch. Nebojte sa, všetko to vieme odstrániť, alebo upraviť,” uistí ma.

 “Počkajte… jedným dychom hovoríte o kliatbach a našich ja v iných svetoch? Čarodejníctvo, fantasy a sci-fi nie sú len rozprávky?” opýtam sa, pritom si pomyslím: Nesníva sa mi?

 “Áno, vieme merať aj to a vo vesmíre nie sme sami,” uistí ma.

 “Život mimo Zem? Musím to predýchať,” poviem a zaškerím sa. Myšlienky mi letia: Mám tomu veriť? Nie je nejaký poloblázon? Hovorí tak jasne, sebavedomo a navyše, vôbec si neprotirečí.

 “Existuje. Prečo by nemal? Myslieť si, že sme jediní v obrovskom vesmíre je tak naivné. Je to podobne jednoduché, obmedzené a prízemné ako bolo v stredoveku myslieť si, že slnko sa točí okolo zeme a zem je doska. Namerali sme až deväť paralelných svetov a myšlienky našich ja v iných svetoch ovplyvňujú životy v každom z nich,” povie.

 “Čiže moje ja v inom svete, ovplyvňuje môj život tu v našom svete, v prítomnosti?” opýtam sa.

 “Presne tak. Naše merania v tomto smere nie sú ukončené. Stále kladieme ďalšie otázky a dostávame odpovede. Ešte vám môžem povedať, že nie v každom svete ma naše ja ľudskú podobu.”

 Mlčím a pozerám na neho skúmavo, nakoniec sa opýtam: “Čo sme v inom svete zvieratá, nižšie tvory?” 

 “To nie, sme inteligentné bytosti v každom vesmíre, len nie ľudia.”

 Už sa nič nepýtam, musím spracovať myšlienku, že sa nachádzam ešte osemkrát inde, v inej časti vesmíru a nevyzerám ako človek.

 “Anna, váš mozog fičí… Netrápte sa! Vráťme sa radšej na zem,” povie.

 “Priznávam, že toto som nečakala, som z toho trošku prekvapená a aj vystrašená. Neviem, či tomu mám veriť,” poviem otvorene. Mračím sa, pretože keď rozmýšľam, tak sa vždy mračím, ale pýtam sa ďalej:

 “Ako to viete upraviť?”

 “O tom vám veľa hovoriť nemôžem, poviem len, že ide o staroveké runy. Toto umenie je prístupné, len takým ako som ja,” usmeje sa a pokyvkáva hlavou. Potom dodá:

 “Veriť, alebo nie? Veď sa presvedčíte, keď urobím, prečo ste prišli. Teraz sa len rozprávame.”

 “Spomínali ste, že si môžem opravovať program aj sama,” konštatujem.

 “Áno, ak si budete vizualizovať požadovaný stav a ja vám viem pomôcť, želaný stav rýchlejšie dosiahnuť,” povie a prikývne.

 “Dobre teda, tak poďme na to. Som zvedavá, čo o mne zistíte,” vyhŕknem nedočkavo.

 Sledujem, ako ľavou rukou pracuje s virguľou, ako si pravou zapisuje poznámky na papier. Na papieri vidím množiace sa rôzne čísla, v ktorých nevidím význam, ale on pôsobí, že všetkému rozumie. Sem tam načiahne pravú ruku ku mne, akoby sa ma dotýkal, akurát sa nedotkne, na to je priďaleko. Po chvíľke prehovorí:

 “Ste prísna a náročná na iných, ale aj na seba. Do vienka ste pri počatí dostali dogmu pochybnosti o sebe. Akoby ste si neustále pri svojej činnosti dávali otázky, som dosť dobrá, je to, čo robím, dobré? Pochybujete o svojej práci, o jej výsledkoch, v minulosti o svojich partneroch. Našiel som tiež duševnú príčinu chorôb. To nič, všetko sa dá upraviť.”

 “Akú mám duševnú príčinu chorôb?”

 “Skúste si spomenúť. Niekedy medzi dvanástym a trinástym rokom ste sa rozhodli, že budete žiť sama. Vaše rozhodnutie bolo tak silné, že sa pre vás stalo najdôležitejšou dogmou, najpodstatnejšou hneď po pochybnosti, ktorú ste dostali pri počatí. Tým, že ste sa vydali, ste porušili vlastné pravidlo, preto prišla prvá choroba. V podstate ste prekliali samu seba. Spomeňte si! Je dobre, že ste sa rozviedli, inak by ste pravdepodobne umreli. Nameral som, že každý vážny vzťah vytvoril ďalší zdravotný problém,” vysvetľuje.

 Hľadím na neho s otvorenými ústami a rozmýšľam. Najprv som chcela zavrtieť hlavou, že to nie je pravda a asi som aj zavrtela, je ťažké pripustiť samej sebe, že za choroby si môžem sama. Zrazu sa objavila dávno zabudnutá spomienka, ako mi matka zakazuje robiť, čo mám rada. Zároveň sa mi vybaví aj zatlačená, ale silná emócia z tej chvíle a moje pevné rozhodnutie byť sama, aby mi v živote nikto nemohol hovoriť, čo môžem a čo nie, preto poviem: “Je to pravda.”

 “Snažím sa to dať preč, ale budete mi musieť pomôcť. Vôľa, s ktorou ste sa rozhodli je veľmi silná. Potrebujem, aby ste to zobrali späť.”

 “Ako?”

 “Urobíte účinnú ľútosť! To sa robí tak, že otvoríte svoje ruky, svoje srdce a svoj mozog a ospravedlníte sa každou svojou bunkou, že ste to tak nemysleli a že to svoje rozhodnutie beriete späť. Ak to urobíte správne, budete v tele cítiť zvláštnu energiu,” vysvetľuje.

 “Ospravedlnenie? Ale komu?” opýtam sa.

 “Vesmíru. Ak ste veriaca, tak bohu.”

 Mlčím a počúvam, ako pokračuje:

 “Urobte to, keď budete sama v miestnosti. Možno sa vám to na prvýkrát nepodarí, zopakujte to niekoľkokrát. Keď prídete na budúce, skontrolujem, či účinná ľútosť bola urobená dobre a či vaše ospravedlnenie bolo prijaté.”

 Prikývnem a potom počúvam o svojom rode, o záťažiach, ktoré mi predkovia zanechali, o bývalom partnerovi, o vzťahoch s rodičmi a súrodencami, o detstve. Tiež o tom, že mi vytvorí ochranu na zdravie, načo zareagujem:

 “Daniel, vy ma viete ochrániť pred chorobami?”

 “Samozrejme, popracujeme na tom.”

 “Aj pred novým vírusom?” pýtam sa ďalej.

 “Aj pred ním. Viete vírus napadá hlavne ľudí, ktorí porušili pravidlá. Nie zákony, či iné ľudské pravidlá, ale pravidlá života,” povie.

 “Ako to?”

 “Napadá hlavne starých, alebo chronicky chorých. Jednoducho ľudí unavených životom, takých, ktorí nie sú šťastní, alebo inak vybočili z mantinelov.”

 “Veď aj vy máte rúško,” poviem.

 “Pravidlá ohľadom vírusu sú jasné, rozvíjať svoj život a byť šťastný. Osobná hygiena, tiež prekryté dýchacie cesty, odstupy od iných potencionálne chorých ľudí sú pravidlá, ktoré je potrebné dodržiavať. Rúško mám, pretože si svoj život vážim a vážim si zdravie a život iných ľudí,” vysvetľuje. Mrkne na mňa, usmeje sa a pokračuje:

 “Všimnite si, ktoré krajiny sú najviac napadnuté. Tie, kde ľudia najmenej dodržiavajú pravidlá. Ku mne by vírus ani nezavítal, mám nastavené životné parametre tak, že by v mojom tele neprežil. Som pre vírus potencionálne nebezpečný. Je inteligentný a pôjde len tam, kde sa môže uživiť, dostatočne rozmnožiť a tak prežiť. Ak nemá inú možnosť, napadne aj človeka s dobrými parametrami, ale tam by dlho neprežil, preto ho použije ako most, prostredníka a rýchlo prejde na iného človeka, kde sa mu bude dariť množiť. Preto vírusu neumožním, aby ku mne zavítal. Rúško je bariéra.”

 Nepoviem nič, len sa na neho uprene pozriem a rozmýšľam o tom, čo povedal. Myšlienka, že vírus napadá ľudí, ktorí sú životom unavení, alebo tých, ktorí porušujú pravidlá, by mi nenapadla, ale mohlo by to tak byť.

 “Nič sa nebojte, nastavil som vám parametre, aby ste boli pre život viditeľná. Žite si, prežívajte šťastie, udržujte si dobrú a veselú myseľ, doslova sa bavte životom. Nezabúdajte na pokoru a vírus o vás nebude mať záujem,” povie. Očká sa mu smejú, tak ako celé sedenie.

 “Čo máte na mysli pod pokorou?” opýtam sa.

 “Anna, pokora je vďačnosť za život, ktorý máte. Vôbec nemáte málo,” povie. 

 Naznačí mi, že sa mám otočiť, chvíľku tak sedím, robí niečo, čo nevidím a zrejme vidieť nemám. Nevadí mi to. Zrazu len naberám pocit úľavy, akoby zo mňa padol ťažký kameň, akoby som bola ľahšia o desať kíl. Cítim sa veselo a životaschopne. Myšlienky mám čisté a vidím svoju cestu pred sebou, ktorá sa mi zrazu zdá priama a jasná. Opýta sa ma, ako sa mám po jeho úprave. Keď hovorím o svojich pocitoch, tvári sa spokojne. Pochváli ma, že som ešte krajšia a že sa okolo mňa rozsvietila aura. Napokon sa so mnou rozlúči.

 Celou cestou domov rozmýšľam o svojom mystickom zážitku a v duchu si opakovane hovorím: “Som šťastná, zdravá, krásna a štíhla! Som láskavá a milovaná! Som odvážna a nad vecou! Vážim si seba, aj iných a som hrdá na výsledky svojej práce! Som bohatá, bavím sa životom a som vďačná za svoj život!”