„Na polnočnú omšu musíme prísť včas. Tak sa ponáhľajte!“ zavelila Elena svojim štyrom deťom.
Martin Pilár sa na nich zamyslene pozeral. Bol šťastný, že ich má. Boli tým, prečo sa oplatilo žiť a znášať všetku nespravodlivosť, ktorá ich v poslednom čase postretla. Martin sa staral o svoju rodinu veľmi zodpovedne. Keď im vzali pôdu a statok, musel sa zamestnať. Ak by tak neurobil, čakali by ich iba hlad a bieda. Zamestnať sa… nemysliteľné! On – statkár. Veď celý život zamestnával a vyplácal druhých. Starý otec i pradedo sa musia obracať v hrobe, že ich potomok odovzdal majetok komunistom a teraz sa od nich necháva vyplácať, keď obrába vlastnú zem. Chvíľu sa snažil uživiť z výroby medu a zo záhrady, ktorá im zostala, ale bolo to málo. Nestačilo im to, takže mu nezostávalo nič iné. Peniaze po Eleninom príbuznom by nevydržali večne a na ceste bolo ďalšie dieťa.
Spomenul si na poslednú rozlúčku s tetou Asszonyi. Umrela pred mesiacom na mozgovú príhodu. Mala osemdesiatdeväť rokov. S ľahkosťou vnímala svojho prvého nepodareného manžela, hospodársku krízu aj vojnu, ale nástup komunistov, zhabanie majetku, zničenie spôsobu jej života, siahnutie na osobnú slobodu i degradovanie spoločenského postavenia nezvládla. Odišla navždy. Aspoňže sa Pilárovci mohli s ňou rozlúčiť. Dnes, na Vianoce, sa modlili aj za ňu. Pred večerou tradične navštívili kalvínsky kostol a teraz pôjdu i na polnočnú.
Cesta do kostola bola čarovná, tak ako každé Vianoce. Na stromoch sa leskla inovať. Poletoval drobný sneh a slabý vietor vytváral malé jazyky na ceste, po ktorej kráčali. Zostávali na nej ich šľapaje, ktoré po chvíľke odniesol vietor.
„A čože, susedia, idete na omšu?“ prihovorila sa im zvedavá Hana Dološová.
„Ako každý rok,“ odvetil otec trochu jedovato a pomyslel si: Akíže sme ti my susedia?
„Počasie sa dnes obzvlášť vydarilo,“ povedala, otočila sa k mame a opýtala sa jej: „Ako sa máte? Vidím, že bruško vám rastie. Kedy budete rodiť?“
„Ďakujem, Hana, za opýtanie. Mám sa celkom dobre. Vyzerá to, že vo februári,“ usmiala sa mama.
Dološovej sa zazdalo, že Martinovi Pilárovi prebehol po tvári tieň, ale nevšímala si to.
„A Martinka vám bude pomáhať, keď sa malé narodí?“ vyzvedala.
„Školu, ktorú navštevovala, zavreli. Tešíme sa, že ju máme doma,“ riekla Elena opatrne. Videla, že Martinovi sa celá debata nepozdávala.
„Áno, počula som, čo sa udialo v Sečovciach,“ zašomrala, zadívala sa na Martinu a dodala: „Ukáž sa, dievča. Zdá sa mi, že si vyrástla. A ako si pribrala! Si už hotová žena.“
„Priberá, rastie, dozrieva na mladú ženu. Je ako krv a mlieko. Ďakujeme za opýtanie. Teraz už musíme ísť, lebo nestihneme polnočnú,“ odsekol namrzene Martin.
Už hodnú chvíľu rozmýšľal, ako sa striasť tej zvedavej ženskej. Nikto tu už nerešpektuje staré zvyklosti, bontón, dobré mravy a pravidlá? To, že pozdravila a prihovorila sa, je v poriadku. Ako si však môže dovoliť vyťahovať informácie od jeho ženy či dcéry a prihovárať sa im ako susedka? Veď jej predkovia im celé generácie slúžili, starali sa o ich statok a pracovali na ich poliach, upratovali u nich. A teraz sa správa, akoby si boli seberovní. Novozískané bohatstvo, a hlavne peniaze nadobudnuté pochybným spôsobom, nezaručia nikomu úroveň a rovnosť s ľuďmi z vyššej spoločnosti. On, Martin Pilár, sa považoval za vyššiu spoločnosť. V Ujlaku do nej patrilo len málo rodín a vedelo sa o nich. A Dološka medzi ne určite nepatrila. Teraz mala síce veľa peňazí, ale dobre si pamätal, z akých zdrojov pochádzalo jej bohatstvo.
