„Nepoznáš ma a nikdy ma ani nespoznáš.“ Je veľká sranda dávať sa dokopy s ľuďmi, ktorí majú od vás ďaleko asi ako Afrika od severného pólu. A predsa je to také vrušujúce, akoby som vám prechádzala po chrbte rozpálenou ihlou. Už tretí deň pijem. A milujem dostať sa do toho roztraseného stavu, keď hypnotizujem telefón, aby sa mi ozval NIEKTO, kto mi rozbúcha srdce natoľko, že nebudem vedieť dýchať a v kancelárii sa budem potiť zo stresu, ktorý tak milujem. Milujem žiť, dýchať, počuť rásť trávu a vzdychať spolu s vetrom, ktorý sa opiera do starých haluzí. Odpusť mi, že nikdy nebudem TVOJA a nikdy ti nebudem patriť. Ani keď povieš Láska....vtedy, keď strácam pojem o čase a o sebe, keď sa mi zdá, že si muž. Dominantný muž, ktorý ma môže zniesť zo sveta...ak bude čo i len trochu chcieť. Ten muž, ktorý ma pritúli a naša láska ma ide roztrhnúť zvnútra a vtedy, keď čakám, že tvoje plné pery mi povedia VIAC. Aaaaa EŠTE. Vtedy, keď čakám na odmenu za moje snaženie. Dráma.Celý náš život je jedna veľká dráma, z ktorej sa každý každučký deň snažíme dostať. Ľahučko, aby to tí okolo nezistili. Ach, akí sme priehľadní. A kalkulujeme ako o život. „Nezavolám, aby...Nedvihnem, aby...“ Baví vás to? Ja som už z toho vyrástla. A predsa ma tie hlúpe konvencie nútia skrývať sa za trápne formulky a klišé. Ale protestujem. A sľubujem, že sa na to na Nový rok vyseriem. Vyseriem sa na všetko, čo ma ťaží. Nežila som nikdy podľa pravidiel. Vytváram si vlastné. Ja a T. T. a ja navždy. Ľúbim ťa. A tento blog je pre Teba, lebo si všetko, pre čo sa oplatí bojovať a žiť.
