„Veď to je pre tvoje dobro.“ Vtisla mi do ruky pozvánku na výstavu. „Nie, zlatko, nechcem, už ho NIKDY nechcem vidieť!!! Zomrel,... zomrel v mojom vnútri. Nechala som ho v spomienkach na minulý rok.“ Snažila som sa Lujze nahovoriť, že je to tak. (Kriste, a tak to bolí, snáď ma tie lesklé oči neprezradia, odvraciam tvár. Radšej.) „ Nie som si istá, ukáž? Pozri sa na mňa. Bib, pozri sa na mňa, ak je to ako hovoríš, nemáš čo skrývať,“ ale bola riadne dotieravá...nie, teraz nie, lebo ma tu porazí. Moje vnútro spustilo vnútorný alarm, ktorý sa rozozvučal mojim vedomím i podvedomím. „Ok, priznávam, dostala si ma, absolútne som mimo, stále ho mám v hlave, v telefóne, v počítači. Mám ho v sebe! Už sa ho nikdy nezbavím, však Lujzi? Už ma to nikdy neprejde, ja sa zbláznim, ublížil mi. Zbláznim sa z neho!!!“ vrešťala som úctihodne na celý Aupark. Sestrička Nádej mi objednala dvojitú vodku, ktorá bola ako kvapka vody pre smädného. A potom ešte dve ďalšie.
Prečo sa stretnutie s kamarátkou po roku musí skončiť takýmto fiaskom? Prečo sa musím opiť do nevedomia a nemyslieť na TO, čo mi ničí vnútornosti? Musí sa to skončiť. Raz a navždy!(asi po piatykrát) Štartujem a vyrážam na Slavín. Už nikdy viac! Kufor plný jeho vecí . Vzduch je chladný a dnes je to presne rok, čo odišiel.. nezvládol pocit viny, tak mu treba. „...no more drama in my life, I don´t wanna hurt again...only God knows where the story ends, for meee“ rádio robí, čo môže.. Chlácholím samu seba, že nebude doma, že mu to „svinstvo“nechám pred bránou a že ma jeho Maxipes neprezradí. 1:0 pre neho. JE doma, a Maxipes šteká ako o život. KURVA!
„Bibi, si to ty?“ starý známy hlas mi práve ako skalpel prerezal vrchnú vrstvu aorty. A je to tu, pripadám si ako pred vstupom do tunela, kde je spomínané svetlo. Buď teraz utečiem, alebo mu skočím na hruď a už ho nikdy neopustím, nikdy! „Áno, Samuel, som to ja. Doniesla som ti, čo je tvoje... musím ísť, máme uzávierku. Bežím... Maj sa.“ „Počkaj, počkaj, chcel by som ti niečo vysvetliť. ....Mrzí ma to, VŠETKO. Mrzia ma tvoje slzy, tvoj smiech, keď pozeráme cartoony...tú vrásku, čo máš na čele, keď sa maľuješ. Vieš, veľa som rozmýšľal. Spravil som najväčšiu chybu v živote...vtedy.. nemal som piť, nemal som nič z toho urobiť, neviem si to odpustiť. Odpustíš mi aspoň ty? Prosím ťa, odpusť mi.“
Nestalo sa, neodpustím mu tú brunetku, ktorú mi priznal minulý rok. Nemôžem. Ani tak, ani tak. Sedím u Lujzy na verande a popíjame Egriho Bikavéra. Namiesto slepačej polievky pre dušu. Zaberá stopercentne. „Vieš, Bibi, neviem, či ti to mám hovoriť,“ začala a neisto si ohrnula z tváre mahagónový prameň vlasov. „Kľudne, mňa už nič nepoloží, hovor.“ „Vidíš to?“ chytila si vlasy a veľavýznamne na mňa pozrela. „Čo či vidím? Ako ti Janka dala nový odtieň? Je pekný, tebe sa hnedá extrémne hodí, zlatko, vyzeráš v nej tak..hm, sofistikovane..“ usmiala som sa na moju spriaznenú dušu. „Nie, hm...., ako začať? Ale musím ti to konečne povedať, síce ma budeš nenádieť, ale musím! Pamätáš ako sme boli u vás s Helou na návšteve? Vtedy, na jeseň. Keď ste so Samom vymaľovali na červeno a z hosťovskej ste spravili ateliér. Pamätáš? On spravil lososovú nátierku a otvorili sme si to desaťročné červené od vašich...“ Zrazu som pocítila niečo ako bolestný výkrik vychádzajúci z môjho vnútra..Nie, nech to nie je to, čo si myslím.
„Bibi, tá brunetka, ..tá brunetka som bola ja.“ S priškrípnutým hlasom zašepkala, akoby to nebola ani pravda, a sama sa bojí čo i len nádychu. „Nedokážem s tým žiť, neviem sa ti pozrieť do očí, neviem dýchať ten istý vzduch, čo ty. Odpusť mi, prosím ťa, odpusť!“ zadúšala sa slzami, strachom, a možno aj nenávisťou k samej sebe. Posledný rok v znamení odpúšťania, sklamaní a nechcenej pravdy. „3,2, 1...a je to tuuuu!“ Lujza si berie Sama, zistili, že bez seba „nemôžu žiť“ a túžia „spojiť svoje životy v jeden“. Paradox, že ich spojilo nechutné klamstvo. Či som im odpustila? Odpustila, ale nie sme v styku. V tomto prípade sa mi moje „nikdy viac“ realizovalo jednoduchšie. Je teda otázne, či svoju neveru priznať alebo nepriznať. Možno keby sa mi Samo sám nepriznal (ale bol to slaboch a musel sa podeliť so svojím trápením, aby v tom nebol len on), bola by som žila v klamstve, podotýkam šťastná a mala by som po boku aj Lujzu, naďalej by sme zdieľali spoločného muža, nakupovali vianočné prezenty a nasávali atmosféru škorice, vína a každý by bol v pohode. Takto sme však tiež všetci traja šťastní. Ja som sa zbavila obsesie s pracovným názvom „Samuel“ a oni sa zbavili pocitu viny. Takže, je na každom, aký je slaboch. Každý má svoj osud pevne v rukách.
„NAZDRAVIE a šťastný Nový rok, pripíjam na mužov, ktorí nezabudli byť mužmi.“
