Ružový trojuholník

Viac svetla do citlivej témy homosexuality vnáša nový román Jozefa Heribana s názvom Ružový trojuholník. Príbeh piatich hlavných postáv sa zlieva do vzrušujúceho rozprávania o vášnivej láske, zničujúcej žiarlivosti a perverznej zrade. Román zachytáva v piatich častiach stále sa meniace vzťahy dvoch heterosexuálov, dvoch homosexuálov a jedného bisexuála. Odhaľuje aj utajovanú genocídu gejov počas Druhej svetovej vojny. Čo si o ňom ale aj celkovo o písaní myslí samotný autor? Píšete knihy so šteklivou tématikou, čo Vás tak láka na pikantných situáciách?J.H.: Píšem, o čom rád rozmýšľam. Píšem knihy o živote. A ešte o snívaní. O lietaní. O bohoch. Keď sa mi podarí vymyslieť vzrušujúcu situáciu, teším sa. Pre mňa je najhoršia predstava, že sa čitateľ pri čítaní „vznešene“ nudí. Študoval som aj literatúru. Celý život som veľmi veľa čítal. Viem o čom hovorím. Keď ste pôsobili ako politik, snažili ste sa presadiť zákon o registrovaných partnerstvách. Váš najnovší román Ružový trojuholník takisto zabŕdol do lásky medzi rovnakým pohlavím. Máte v blízkosti veľa homosexuálne orientovaných priateľov?J.H.: Mnoho rokov som sa pohyboval v umeleckej brandži a v médiách. Okolo mňa bolo veľmi veľa inak orientovaných ľudí. Mnohí z nich boli moji priatelia. Rozprával som sa s nimi, pozoroval som ich. Rozmýšľal som o nich. Téma homosexuality ma vždy zaujímala. Myslím si, že vôbec nie je ľahké žiť s takouto orientáciou. Špeciálne nie je ľahké žiť s takouto orientáciou na Slovensku. V spoločnosti, ktorá je veľmi konzervatívna a má strašne veľa predsudkov. Už v minulosti Ste priznali, že Vaše knihy sú z veľkej časti autobiografické. Odhalítenám, ktorými etapami svojho života ste sa nechali inšpirovať tentokrát?J.H.: Podľa môjho názoru, všetky dobré knihy sú tak trochu autobiografické. Vznikajú v spisovateľovej hlave. Sú napojené na jeho city a na jeho intelekt. V Ružovom trojuholníku je päť hlavných postáv. Dvaja heterosexuáli, muž a žena, dvaja homosexuáli, gej a lesba a jeden bisexuál. Niektoré časti sú písané mužmi a niektoré ženami. Niekedy hovorím ako šesťdesiatročný odchádzajúci divadelný režisér a niekedy ako tridsaťročný nekompromisný výtržník, ktorý sa s nikým nebabre. Mohol by som povedať, že všetky hlavné postavy sú tak trochu autobiografické.Ktorá časť knihy je Vaša najobľúbenejšia a prečo?J.H.: Skúste sa spýtať matky, ktoré dieťa je jej najobľúbenejšie. Ktoré najviac miluje. Podobne je to aj s románovými postavami. Mám rád Natáliu ale aj Gregora Rodanského. Dojíma ma citlivosť Patrika Steuera a poníženie Alexandry Brillskej. Ale keď mám povedať jedno meno, tak hovorím, Viktor Wagner. Tú postavu som pôvodne nechcel vôbec napísať. Viktor sa mi zdal strašne vulgárny a nemorálny. A potom som si ho obľúbil. Je to nešťastný, mimoriadne inteligentný a talentovaný mladý muž. A naozaj sa s nikým nebabre, ani so sebou.Niektorí umelci sa pri písaní musia zatvoriť niekam na samotku, iní musia odísť na dovolenku. Ako tvoríte vy? J.H.: Písanie je úžasne vzrušujúce, pretože z ničoho vzniká príbeh, dramatické zápletky, tajomstvá, charaktery. Zrazu sú vo vašej hlave konflikty a emócie. A v jeden moment si začnú postavy robiť čo oni chcú. Začnú autora terorizovať. Hádajú sa s ním. Hovoria vety, ktoré sa niekedy nedajú ani napísať. Mám pocit, že moje knihy vlastne ani nevymýšľam. Ja len sledujem, ako sa to všetko vyvíja a snažím sa to zachytiť. Moje knihy vznikajú niekde hlboko v podvedomí. V takom zvláštnom stave medzi spánkom a bdením. Vaše knihy Intimita vlkov a Posadnutosť sa dlho držali na prvých priečkach predaja. Aké je to poraziť také svetové mená ako je Paolo Coelho, Haruki Murakami či Khaled Hosseini?J.H.: Všetci spisovatelia na celom svete sa pohybujú v strašnej konkurencii. Keď vám vyjde kniha postavia vás vedľa Dostojevského, Hemingwaya, Dana Browna, Baricca, Meyerovej. Mohol by som teraz vymenovať sto vynikajúcich autorov a autoriek. A váš román sa má v takejto konkurencii presadiť! Keď píšem, radšej o tom ani nerozmýšľam. A potom sa stane, že sa to podarí a kniha je celkom hore. Na samom vrchu rebríčka. Pre každého autora je to úžasný pocit. Uznávam každého, kto to dokáže. A hlavne sa teším, že v posledných rokoch sa medzi najúspešnejšími knihami pravidelne objavujú slovenské spisovateľky a slovenskí spisovatelia.Skúste nám priblížiť Vašich literárnych obľúbencov. Jednoducho povedané, po akej knihe siahne Jozef Heriban, keď vojde do kníhkupectva?J.H.: Teraz čítam veľmi veľa. Mal som také obdobie, že som každý deň prečítal jednu knihu. Na svete sú vynikajúci autori. Už ste spomínali Hosseiniho,, Murakamiho, ja pridávam Styrona, Salingera, Steinbecka, Grassa, Hesseho, ale aj celkom mladých Aravinda Adigu, Atika Rahimiho. Zo slovenských autorov Pišťánka, Koleniča, Balleka, Cígera Hronského, Chrobáka. Ale mohol som povedať aj celkom iné mená. V novom románe citujete úryvky z básní od vynikajúceho Miroslava Válka. Máte rád poéziu? J.H.: V Ružovom trojuholníku každú časť otváram veršami, ktoré mám rád. S ktorými som žil skoro celý môj život. Mám rád poéziu a keď som bol mladší, som ju niekedy nahlas čítal. Vynikajúce básne sa približujú k hudbe a hudba je najbližšie k Bohu.Nesú v sebe Vaše diela aj nejaký zašifrovaný odkaz? J.H.: V každej mojej próze sú šifry. Uvedomujem si, že ich zachytí len niekoľko čitateľov, ale nevadí. Baví ma vymýšľať pre nich skryté významy a symboly. Napríklad v Ružovom trojuholníku v závere štvrtej časti, sa opakuje šifra V.R.S.N.S.M.V.S.Q.L.I.V.B., ktorá posúva postavu Viktora Wagnera do celkom nového priestoru. Máte mnoho nadšencov aj medzi mladými. Ako sa Vám podarilo osloviť takú širokú skupinu ľudí? Čím to podľa Vás je?J.H.: Ak je pravda čo hovoríte, tak sa teším. Myslím si, že mladí ľudia majú radi úprimnosť a autenticitu. Sú citliví na pretvárku a formalizmus. To čo majú radi oni, mám rád aj ja. To čo im vadí, vadí aj mne. Možno je to náš spoločný základ. Píšem knihy najlepšie, ako ich viem napísať. Spávam dve, tri hodiny denne. Ku koncu, som už celkom zničený. Možno je to v tých knihách cítiť.Čo by ste odkázali ľuďom, ktorí majú ambíciu napísať vlastnú knihu? Čo je podľa Vás pri písaní najdôležitejšie?J.H.: Napísať dobrú knihu môže každý, kto má talent a túžbu dokázať to. Napísať dobrú knihu sa nikto na žiadnej škole nenaučí. Treba veľa čítať, veľa cestovať, počúvať dobrú hudbu, chodiť na kvalitné filmy, do opery, do divadla. Nebáť sa žiť svoj autentický život. Riskovať. Milovať. Trpieť. Mýliť sa. A predstavovať si, že si ju budú chcieť prečítať tisícky ľudí. A potom ju treba ešte napísať.Plánujete v písaní pokračovať? Môžu sa Vaši čitatelia po Ružovom trojuholníku tešiť na ďalší prírastok do Vašej zbierky bestsellerov?J.H.: Píšem už štyri roky. Každý rok jednu knihu. Keď ju dopíšem, som vždy celkom vyčerpaný. Neviem koľko rokov to ešte vydržím. Ale ešte jednu by som chcel napísať. Mohla by sa volať „O vtákovi, ktorý nevedel lietať“.Jozef Heriban Autor bestsellerov Intimita vlkov (2008) a Posadnutosť (2009). Jeho próza Niekto na mňa stále píska získala v roku 1993 v anonymnej súťaži Literárneho fondu 1. miesto. Úspech má srdce žraloka sa stal „Knihou roka 2007” v čitateľskej ankete dvojtýždenníka Knižná revue. Je autorom rozhlasových hier Da capo al fine, Han 82, Hlasy pre Máriu, Diagnóza 300, Tak sa usmej, Šach. Je spolurežisérom a spoluautorom televízneho komediálneho seriálu Bud Bindi a filmov Utekajme, už ide!, Južná pošta, Dávajte si pozor!, ktoré získali významné ocenenia na viacerých medzinárodných filmových festivaloch (Káhira, San Francisco, Houston, Philadephia).V súčasnosti sa venuje literatúre a externe prednáša na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského, na Fakulte managementu Univerzity Komenského a VŠMU v Bratislave.