Stopárka

Vracali sme sa potme. Keďže kľukatá cesta sa nám zapáčila, tak sme šli po nej aj späť. Môj spolusediaci, ktorý držal volant, mal z tých zákrut zrejme adrenalínový šport. No, mne sa týmto spôsobom športovať veľmi nechcelo. Pri mojom častom vyslovovaní "mena božieho", sa len uškŕňal... že vraj, vôbec nejdeme rýchlo...že vraj preháňam...hm, typický chlap.

Zrazu sa v tej tme vynorila akási postava. Rovno pred nami. Ešteže sme stihli zabrzdiť. Bola to žena, štyridsiatnička. Dotackala sa k nášmu autu, otvorila zadné dvere. Opýtala sa, či ju zvezieme do najbližšej dediny, pričom už jednou nohou sedela v aute.

Skôr než sme stihli niečo povedať, už sedela vzadu, vedľa mojej kamošky. V aute sa začal šíriť pach alkoholu. Bola značne podnapitá. Začala nám vysvetľovať, že ide od svojej netere, ktorú dlho nevidela a že to trošku oslávili. Medzi tým sa nám zopárkrát predstavila...že vraj sa volá Anna. Jej jazyk pracoval na plné obrátky, nevedel prestať.

"Viete, čo to tu nesiem?...no, hádajte...no, skúste uhadnuť...", naliehala. "No, perkelt! Viete, môj syn ho má strašne rád..." začala nám vysvetľovať. Stihla sa nám pochváliť, že pracuje v cirkuse vo Francúzsku a teraz prišla na pár dní domov. "Hm, nebodaj dáka krotiteľka šeliem, či akrobatka...", pomyslela som si a uškrnula som sa. "Možno robí klauna? ", prebehlo mi hlavou. Inokedy z nej vyšlo, že každý víkend sa chodí niekam zabaviť a potom absolvuje túto cestu domov....že vraj, po ceste si ešte aj hríby nazbiera. Nakoniec z nej vyšla básnická otázka: "Prečo ma žiaden chlap nechce?" Ešteže nečakala od nás odpoveď.

Jej ústa sa nevedeli zastaviť. Pach alkoholu bol taký silný, že už nepomáhalo ani pootvorené okno. Pomaličky sa približovala k mojej kamoške, ktorá bola úplne pritisnutá k dverám. Už mi ani nevadilo, že môj spolusediaci rýchlo berie zákruty. Vždy, keď sme sa priblížili k nejakej zákrute, dúfala som, že sa objaví dedina.

Konečne sme zazreli svetlo z pouličný lámp. Už bolo načase. Vysadili sme ju pri prvej lampe. Uľavilo sa nám. Napriek tomu som však mala dobrý pocit. Keby sme ju nezobrali, tak ju asi na tej tmavej kľukatej ceste niekto zrazí. A neviem si ani predstaviť, ako dlho by jej trvalo, kým by do tej dediny dorazila. Veď autom to bolo takých 10 - 15 minút.