Všetko prebehlo tak rýchlo. Len nedávno som sa zapisovala do prvého ročníka a trápila sa nad prvou skúškou. Bolo to pre mňa niečo nové a chvíľu mi trvalo, kým som pochopila, že som vysokoškoláčka.
Keď som si vyberala tému na diplomovú prácu, ešte stále sa mi zdalo, že štátnice sú ďaleko. Ani keď som robila poslednú skúšku, neuvedomovala som si, že o polroka všetko končí.
Stresy začali prichádzať, až keď sa blížil termín odovzdania diplomovej práce. Zrazu som mala pocit, že nič nestíham. Začalo sa to kopiť. Keď som odovzdala prácu, zostával mi ešte mesiac, počas ktorého som sa mala pripraviť na štátnice. Zdalo sa mi, že mám kopec času a preto som sa spočiatku neponáhľala. Neskôr som si uvedomila, že termín štátnic sa neúprosne blíži a ja som zisťovala, že čím ďalej, tým menej viem. Začala som byť nervózna. V noci počas spánku som si recitovala štátnicové otázky. Čím viac sa blížil deň "D", tým to bolo horšie.
Deň "D" nastal. Celú noc som nespala. Ráno som vstala a cítila som, že mám žalúdok v krku. Zmohla som sa na jednu kávu. Obliekla som si kostým určený na túto príležitosť a vyrazila som. Štátnice som vnímala ako obrovský múr, ktorý som musela preskočiť. Štátnicova komisia bola milá a všetkých nás upokojovala. Ale, kto by im v tom momente veril. Vošla som dnu. Obhájila som si diplomovú prácu a vytiahla som si tri otázky. Keď som si ich prečítala, spadol mi obrovský kameň zo srdca. Na všetky tri som poznala odpoveď.
Ani neviem ako, zrazu som vychádzalo z miestnosti. Všetko sa mi zdalo ako sen, ako keby to šlo mimo mňa. Keď mi oznámili, že som úspešne prešla, cítila som, ako keby mi narástli krídla. Nevedela som, čo si mám v tom momente myslieť, ako sa mám cítiť. Vedela som len jedno - je to za mnou.
Dnes stojím pred obrovským publikom, ktoré tlieska môjmu úspechu. Držím v ruke diplom a cítim, že jedna kapitola môjho života sa uzavrela. Teraz ma nič neviaže a môžem robiť čokoľvek, ísť kdekoľvek. Tie obrovské možnosti ma až desia. Bojím sa, že si nevyberiem správne...
