Tragédia sa dotkla celého Slovenska. Smúti každý, či už niektorého zo zosnulých poznal alebo nie. Tragédia je o to väčšia, že sa po dlhej dobe vracali domov s očakávaním, že sa konečne stretnú so svojimi rodinami.
Môj smútok bol však o to väčší, keď som zbadala medzi 42 menami meno svojho spolužiaka so strednej. Nechcelo sa mi veriť. Napadla ma tá myšlienka, že by tam mohol byť aj on, ale rýchlo som ju zahnala. Veď spomedzi toľkých vojakov, to by bola veľká náhoda... A predsa...
Hneď som volala svojej bývalej spolužiačke. Naozaj, som nevedela, ktorej skôr... Bola som to však ja, kto oznamoval tú strašnú novinu. Nevedela o tom. Neveriacky som si overovala informácie, až kým som nezbadala jeho fotku s čienou páskou medzi ostatnými.
S Robom som prežila štyri roky na strednej škole v Nitre. Študovali sme na Obchodnej akadémii. Narozdiel odo mňa, vždy vedel čo chcel. Bol spoločenský a vychádzal s každým. Bol to typ siláka s dobrým srdcom.
Vo štvrtom ročníku sa v triede o ničom inom nerozprávalo, ako kam na vysokú. Ja som to mala v hlave dobre pomotané. Veľmi som si vyberať nemohla, keďže moja stredná škola už mi svojím zameraním udávala smer. Ale Robo to mal v hlave jasno.
Keď som sa ho spýtala, kam chce ísť, povedal, že na vojenskú do Liptovského Mikuláša. Inam si ani prihlášky nepodával. Bola som prekvapená. Tak toto som naozaj nečakala. Nevedela som si ho predstaviť, ako sa niekde podriaďuje rozkazom a tvrdej disciplíne. Ale on bol rozhodnutý.
Pamätám sa na jeho obavy s prijímačok. Vedomostné testy ho vôbec netrápili. Robo zvládal školu ľavou zadnou, na výbornú. Obával sa trochu fyzických testov. Bol zavalitejší, takže disciplíny, kde sa meral čas, mu nevoňali. Ale nedal sa. Trénoval, dokonca začal aj chudnúť.
Dnes sa pýtam: "Stálo to všetko za to?" Možno by mi povedal, že áno. Neviem. Osud je zvláštny. Každý z nás sa sústredí na naplnenie našich snov a cieľov. Neráta s tým, že niečo by nám to mohlo pokaziť. Udalosť, ako je táto, nás donúti zamyslieť sa. Spochybní nás. Podlomí kolená...
Naposledy som Roba videla pred rokom, na našej stretávke so strednej školy po piatich rokoch. Väčšina z nás práve končila vysoké školy a vydávala sa na cestu životom. Aj Robo sa stal úspešným absolventom, a sebaisto a cieľavedome sa vrhal do reálneho života...
Odkaz pre Roba tam hore od ľudí tu dole:
"Robo, bol si príjemnou súčasťou nášho života, to sa nezabúda. Navždy zostaneš v našich srdciach ako hrejivá spomienka."
