Tú ženu poznám iba z videnia, ale aj napriek tomu mám pocit, že mi je v niečom blízka. Najmä tým, že jej na okrúhlom stole robí spoločnosť aj kniha. Väčšinou z antikvariátu. Dá sa to rozpoznať podľa obálky, ktorá v sebe nesie známky opotrebenia - či už ide o vyblednuté farby, natrhnutie a pod. Vedľa knihy nesmie chýbať šampanské. Často sa prichytím pri tom, ako pozorujem bublinky v pohári - miestami mám pocit, ako keby chceli vyskočiť z pohára a roztiahnuť sa po okrúhlom stole. A potom ten zvuk pretočenia listu v starej knihe. Spolu s iskrením šampanského je to nesmierne upokojujúca melódia. Moje rozjímanie naruší barman, ktorý k nej podíde a osloví ju s ponukou nových kokteilov. Počujem lahodné kombinácie - jahody, biely rum, citrónová šťava. Alebo talianske korenené víno, bazalka, gin s ružami. Nič nezaberá, škoda. Jej srdce bije pre šampanské a barman sa s tým bude musieť (opäť raz) zmieriť.
Čo ak tá žena nemá rada zmeny? Čo ak jej šampanské pomáha prekonať nejakú krízu? Čo ak má s ním spojené tie najpríjemnejšie okamihy, ktoré ju držia pri zmysloch? Možno má strach z neznámych vecí, preto stavia na istotu. Nemá rada experimenty. A určite potrvá dlhšie, kým sa otvorí nielen novým chutiam. Páči sa mi, že v šampanskom cíti istotu, že má pri ňom pocit stability. Možno vypila hektolitre pohárov a stále vie objaviť niečo nové. Chuť ju neprestáva baviť. Nestrieda kokteily ako na bežiacom páse, je verná bublinkám. Stále jej majú čo ponúknuť, hoci to nie je ich prvé stretnutie.
Pani so šampanským mi pripomína, aké je dôležité nezanevrieť na ľudí v našej blízkosti. Či už ide o rodinných príslušníkov, partnera či najlepších priateľov. Poznáme ich roky, niekedy vieme predvídať ich gestá a slová. Niekedy sa poškriepime, aby sme sa k sebe mohli opäť vrátiť, ,,štrngnúť si". A keď aj náhodou náš pohár spadne a rozbije sa na márne kúsky, neznamená to, že sa po tie čriepky nemáme zohnúť. Práve naopak. Každý úlomok by nám mal pripomínať dôležitosť človeka, ktorému sa pozeráme do očí. Bez ohľadu na to, z akého pohára pijeme.
