Začneme pekne na začiatku. V nedeľu sme sa o štvrtej poobede vrátili domov. Vonku bolo chladno a na mňa liezla chrípka. Spotený a unavený, posledných pár metrov pred domom, som sníval o jedinom: príjemnom teplom kúpeli. Otvoril som dvere a zamieril priamo do kúpelne, otočil som kohútik a ... nič. Žiadna voda! ... ani teplá ani studená.
Spomenul som si, že sused včera vŕtal a pri odpadkovom koši som videl položené umývadlo. Asi odstavili vodu v celej bytovke a zabudli ju znova pustiť, pomyslel som si. Zaklopal som domovníkovi , ktorý o ničom nevedel, pretože sa práve vrátil z chaty.
Nahnevaný som sa vrátil domov a sadol som si za počítač. Na internetovej stránke vodární, v kolónke Havárie bolo stručné: "Žiadne havárie v danom rozsahu sa nestali". V poriadku, je nedeľa a chápem, že vodárne asi nedisponujú ľuďmi, ktorí by v nedeľu boli schopní aktualizovať internetovú stránku.
Našiel som telefónne číslo na ich Informačné Cetrum a s úžasom som zistil, že operátor je prítomný v nedeľu do 19:00. Super, povedal som si a vytočil som číslo. Na druhom konci linky sa ozval hlas "Keď chcete nahlásiť poruchu stlačte .....". Po dvoch minútach som sa cez spleť odkazov, odbočiek a príkazov dostal k operátorovi. Už som sa nevedel dočkať informácie, kedy spoločnosť, ktorej jedinou úlohou je starať sa o to, aby nám dodávala vodu 24 hodín denne, spraví to, za čo jej platím.
"Všetci operátori sú momentálne nedostupní, počkajte prosím" ... asi je nás veľa, čo chceme vedieť, kedy to konečne spustia, povedal som si. Po 7 minútach vážnej hudby a oznamu, ktorého informačná hodnota sa blížila nule, som telefón položil.
V skratke: prišiel som domov a netiekla voda, preliezol som bytovku hore-dole, pretelefonoval 50 korún a bol som presne tam, kde som bol keď som prvý krát otočil kohútikom.
Tak fajn, snáď pošlú aspoň cisternu, povedal som si. Hodina, dve, tri, šesť ... žiadna voda, žiadny oznam, žiadna cisterna. Zúfalý a sklamaný som sa vybral do neďalekého Tesca, a v duchu som nadával na ľudí, ktorí za to pravdepodobne ani nemohli.
Až tam som pochopil, že nie som sám. Obyčajnú vodu už nemali. V nedeľu sa totiž vrátila na sídlisko polovica jeho obyvateľov a podľa výrazu predavačky, by som mal rýchlo zobrať ten balík Matonky, ktorý tam zostal, kým sa vráti ta druhá.
Matonku!? ... s tým mám splachovať záchod? Keď som si uvedomil, že ďalšou možnosťou je chodiť na veľkú pred bytovku, zobral som celý balík a pod rúškom krásne načatej noci som sa vybral domov.
Pred spaním som napísal krásny email o tom, ako ma daná spoločnosť vytočila, že jej samozrejme ďakujem za spríjemnenie nedeľného večera.
Ráno moje prvé kroky viedli na záchod ... vyložím, preložím, potiahnem a ... nič. Boli sme tam, kde sme včera skončili. Matonka do záchodu, na zuby na čaj - univerzálna to tekutina.
Bolí ma hrdlo, hlava a mám horúčku. Zapínam počítač a čítam email z nemenovanej spoločnosti o tom, že sa v nedeľu vyskytla porucha. Spolu s ospravedlnením prišlo aj varovanie, že vodu pustia až večer. Po mojej opätovnej otázke na úroveň informovanosti, ktorá je daná zákonom som dostal email s radou, aby som sa sťažoval písomne.
Vrátim sa, ale na začiatok. Pred pár rokmi, keď som bol malé dieťa, som si myslel, že v roku 2005 budeme bývať na Mesiaci, ľudia budú žiť 150 rokov a každý bude mať doma robota.
Dnes by som uvítal trochu teplej vody! ... stačila by aj studená, veď si ju môžem zohriať, zatiaľ.
