Stačí, že psíčkar na svojej prechádzke stretne jedného nedobre naladeného človeka a už je oheň na streche. Zrazu ho všetci pozorujú, či upratuje hovienka, všetci sa na neho škaredo pozerajú a v duchu ho odsudzujú za to, že si dovolí mať psa v meste. Svoje negatívne emócie potom vyleje do článku a a obviní celý svet z netolerancie a nevraživosti voči zvieratám a ich chovateľom. Takisto však mamičky raz stretnú nevychovaného psa v kombinácii s drzým a nechápavým majiteľom a odvtedy sa musia mať pri každom psovi na pozore. Isto skočí na dieťa alebo ho oblíže alebo minimálne za rohom moje dieťa skočí do exkrementu, ktorý tam zanechal. Zrazu je každý psíčkar zodpovedný za neporiadok a pach na uliciach a to už ani nehovorím o obmedzovaní práv detí.
Nie je ten problém len v našich hlavách? Zdá sa, že trpíme stihomamom a máme pocit, že všetci okolo nás sú proti nám. Ale prečo?
Pretože na Slovensku je to tak. Nedokážeme viesť medziskupinový dialóg. Nemáme vôľu odpustiť ani najmenšie previnenie druhému človeku. Automaticky odsudzujeme človeka za to, že je iný ako my. Od malička sme vychovávaní tak, že každý zlý skutok má vinníka a ten musí byť potrestaný. Dlhodobo je u nás používaný trest ako najsilnejší výchovný prostriedok. Trest, ktorý neodsudzuje zlý skutok ale človeka, ktorý ho vykonal. Trest má mnoho podôb, nemusí byť fyzický. Často trestáme oveľa viac psychicky- odmietnutím, pohľadom či nevhodným slovom, ktoré bolí ešte dlho potom, ako bolo vyrieknuté. Tak trestajú mamičky psíčkarov za to, že sú psíčkarmi. A psíčkari sa im odplácajú tou istou zbraňou.
Preto prosím: naučme naše deti žiť inak. Naučme ich hodnotiť skutky a nie hneď ľudí. Chváľme ich nie za to aké sú ale za to, čo robia. Neodsudzujme ich za ich chyby ale vysvetlime im, čo robia zle. Vo výchove používajme dialóg a nie iba monológ. A možno sa ešte my dočkáme tolerantnejšej spoločnosti.
