Šport nie je luxus, ale investícia. Ak chceme, aby Slovensko malo svojich šampiónov, musíme im dnes otvoriť ihriská, nie len obrazovky.
Šport,najlepší exportný artikel Slovenska, ktorý si vyrábame sami.
Keď som pred časom písal o tom, prečo sa naše deti flákajú po uliciach a nie po ihriskách, nemal som ilúziu, že článok niečo zmení. Ale v skutočnosti sa niečo predsa len zmenilo v mojom okolí. Prišlo viac správ, telefonátov, stretol som viac rodičov, ktorí si začali klásť tú istú otázku:
Prečo sa šport vytratil z detstva našich detí?
Odpoveď je jednoduchá a zároveň smutná. Šport sa stal luxusom. Nie pre nedostupnosť, ale preto, že spoločnosť, škola a často ani rodičia ho už nepovažujú za prioritu. V dobe mobilov, tabletov a nekonečného online obsahu je prirodzený pohyb nahradený digitálnym svetom. A pohyb sa stal len krúžkom, akýmsi doplnkom ak ostane čas.
Malí majstri , veľká krajina.
Ako rodič dieťaťa, ktoré žije športom, konkrétne tenisom, som sa ocitol v úplne inom svete. Svete, kde sa víkend neznamená oddych, ale turnaj. Kde sa cez týždeň ráno nestretávame len so školskou taškou, ale aj s tenisovou raketou. A kde sa učíme niečo oveľa cennejšie než len forhend učiť sa prehrávať, víťaziť, veriť si a vydržať.
Na turnajoch stretávame deti z Česka, Maďarska, Rakúska či Poľska a často počujeme tú istú vetu:
Zo Slovenska? Vy máte skvelých hráčov!
A vtedy si uvedomím, že šport je možno jeden z posledných spôsobov, ako Slovensko vo svete ešte niečo znamená.
Šport nie je výdavok. Šport je investícia.
Preto som napísal aj Sprievodcu pre rodičov, kde som zhrnul, čo všetko so športujúcim dieťaťom prežívame. Za každým jedným úspechom je budík o piatej ráno, 300 km na cestách, stovky hodín tréningu a tisíce eur z rodinného rozpočtu. A napriek tomu by som nemenil. Lebo v športe vidím to, čo škola často nedokáže naučiť charakter.
Ale čo keby to bolo inak? Čo keby samosprávy, školy, štát či firmy začali vnímať detský šport ako investíciu do budúcnosti?
Čo keby sa ihriská nemuseli prenajímať, ale boli voľne dostupné?
Čo keby boli tréneri podporovaní ako učitelia?
A čo keby dieťa mohlo športovať bez toho, aby musel rodič brať druhú prácu?
Slovensko ako značka ,vďaka športu.
Keď sa vo svete povie Slovensko, málokto ho nájde na mape. Ale keď sa povie Sagan, Vlhová, Cibulková, Richard Zedník alebo Marián Vajda, tréner Novaka Djokoviča zrazu to meno niečo znamená. Športovci sú naši najautentickejší ambasádori. Nehovoria diplomatickým jazykom, ale rečou výkonu, potu a driny.
A práve preto by sme ich mali nasledovať. Nie len tlieskať im, keď vyhrajú, ale starať sa o to, aby vyrástli ďalší.
Samospráva ako základný pilier.
Veľké zmeny nemusia vždy začínať v Bratislave. Práve naopak môžu začať v našom meste, obci, štvrti. Mnohí z nás by radi videli v samosprávach ľudí, ktorí chápu význam detského športu, podporujú ihriská, kluby, trénerov a rodičov. Ľudí, ktorí rozumejú, že keď sa postaví multifunkčné ihrisko, nezlepší sa len kondícia detí, ale aj kvalita ich života.
Ak má niekto túžbu kandidovať a má šport v srdci, práve teraz je čas. Náš hlas patrí tým, ktorí rozumejú, že šport nie je len aktivita je to výchova, zdravie, komunita a identita.
Záver? Nie výzva.
Tento článok nech nie je záverom, ale výzvou.
Pre rodičov: podporte svoje deti v športe, aj keď to stojí čas a peniaze.
Pre školy: otvorte telocvične a buďte partnerom trénerov.
Pre firmy: podporte šport tam, kde štát nestačí.
A pre tých, čo chcú veci meniť aj cez samosprávu ,urobte ten krok.
Lebo len tak tu o pár rokov budeme mať viac detí na ihriskách ako na TikToku.
A možno aj ďalšieho Sagana, Zedníka či Vajdu.
Autor:Miro Holec.
