V diskusii pod mojím posledným príspevkom sa často skloňovalo príslovie “Cudzie nechceme, svoje si nedáme”. Je to vydarené heslo. Úderné.
Traduje sa, že autorom citátu je Jozef Tiso. Vraj tak v roku 1939 odmietol Hitlerovu ponuku zabrať kus Poľska. Chvályhodné, aj keď autor a príležitosť nie. A odvtedy sa to príslovie nevie vymaniť zo zlej spoločnosti. Mečiar ním ospravedlňoval rozkradnutie komunistami nakradnutého majetku svojou suitou. SNS neblahej pamäti pod týmto heslom kandidovala v 90. rokoch do parlamentu.
Z “Cudzie nechceme, svoje si nedáme" sa stal dôležitý pilier holubičej mytológie – tej o tom, ako nám všetci krivdili, ale my, skromní, pohostinní, húževnatí, sme sa nedali, ale všetci nám krivdili… čo už.
Kultúrne dedičstvo a taxidermia folklóru
Otvára však zaujímavú otázku: čo je to naše slovenské svoje? A čo je cudzie?
K tomu je treba povedať toto:
Hnevá ma, že sa na dôležitosť kultúrneho dedičstva tak často kašle. Slovenské národné sa tak redukuje na obraz šuhaja v kroji, krepčiaceho na hudobnú konzervu komunistickej produkcie, vypchatý folklór.
Svoje, slovenské, to nie je len koliba a kroj. Alebo bryndza a iné rumunské výmysly. Stačí sa prejsť po Štiavnici či inom nemeckom baníckom meste. Vypočuť si maďarské ľudovky. Ako by tie “ich” a tie “naše” jedna mater mala.
Slovenské národné očúravanie
Štve ma, že sa tvárime, akoby tu bola Veľká Morava, potom tisíc rokov nič a potom Štúr (pre niekoho Tiso). Sami si kradneme dejiny a identitu. Len treba porozmýšľať nad tým, čo je to naše “svoje” a čo “cudzie”. Teda pamätať, že kultúra je viac ako národ.
Očúravať "naše" územie dvojkrížmi a sochami Cyrila a Metoda (viď Komárno a známe súsošie na národnom kruhovom objazde) je jednak znásilnením ich odkazu, jednak je to blbosť.
Radšej by sme sa mali učiť z kultúry, ktorá tu je a ktorá je hlboká, stará a mnohonárodná. Nedajme si vziať to svoje. A netvrďme, že je to cudzie. Sami sa okrádame.
