V krátkej facebookovej diskusii o mojom poslednom článku zaznelo, že katolíci trpia syndrómom slepo poslušného stáda. To sa môže zdať aj pri čítaní množstva mediálnych výstupov cirkevných predstaviteľov. Často z nich dýcha presvedčenie, že každá kritika je diabolského pôvodu a treba ju zavrhnúť, lebo ohrozuje cirkev. Kdesi je chyba.
Dôvodom je nepochopenie duality povahy cirkvi. Je to inštitúcia. Ale zároveň je to mystické telo Kristovo. Cirkev - inštitúcia sa mení, vyvíja a teda aj robí chyby. Často desivé. Cirkev - mystické telo Kristovo je večná a my katolíci veríme, že aj neomylná.
Problém je, že tieto dve roviny verejnosť a zdá sa, že aj časť cirkevnej (po)vrchnosti rada mieša. Verejnosť si to môže dovoliť. Cirkevná hierarchia nie. V dôsledku tejto zámeny Konferencia biskupov Slovenska, zdá sa, verí, že každá kritika fungovania cirkvi ako inštitúcie je urážkou večnej Cirkvi, mystického tela Kristovho.
Tu niekde sú korene toho, prečo u nás viazne (resp. neexistuje) kritická diskusia o Tisovi, Hlinkovi, o kňazoch-agentoch ŠtB. Akoby priznanie si chyby ohrozilo Cirkev viac než chyba sama.
Čo s tým? Musíme (laici aj naša vrchnosť) byť kriticky lojálni a lojálne kritickí. Inak ustrnieme. A každá tradícia, ktorá sa nevyvíja, sa časom vyprázdni a zomrie. Cirkvi všeobecnej to nehrozí, cirkvi lokálnej sa to ale stať môže. A to by bola veľká škoda.
