To, čomu hovoríme "odkaz Cyrila a Metoda“ (to o solúnskych bratoch čo slovanským bratom doniesli kresťanstvo a písmo a trpeli a tak), je viac odkazom národného hnutia 19. storočia. Rodiaci sa slovenský nacionalizmus potreboval cyrilometodský mýtus. OK.
História je už raz taká – často jej silu a pôsobenie treba podoprieť legendou. Tak sa to deje i s našou solúnskou misiou, a je to v poriadku. Mýtus, ktorý sa okolo dôležitých postáv histórie vytvoril, je súčasťou ich "skutočného" odkazu. Problém máme, keď sa s takouto zmesou dejinného a mýtického nepracuje zodpovedne. Veď sme tisíc rokov trpeli pod jarmom, tak čo?
A takto paradoxne si tu žijeme
Pozor pozor: Cyril a Metod boli cudzinci. Cudzinci, ktorí v pokore prišli do inej krajiny. A boli pevne zasadení do kontextu univerzálnej Cirkvi. Príbeh solúnskych svätých nacionalizmu nenahráva, naopak.
Ešte dačo iné odkrýva ich odkaz – krásne paradoxy, v ktorých sa ten náš hrdý a holubičí národ motá. Ochutnávka:
Hlásime sa k sv. Cyrilovi a Metodovi a rovnako ku Svätoplukovi, ktorý z Veľkej Moravy vyhnal ich žiakov.
Cyril a sv. Metod boli cudzinci. Sv. Štefan Uhorský zase náš rodák. Vnímame ich presne naopak. A pritom je aj tak najdôležitejšie, že všetci boli z jednej Cirkvi.
Ukazuje sa nám tu neprerušená kontinuita našich dejín. Nebola predsa len Veľká Morava, potom tisícročný útlak – a kde nič tu nič zrazu Štúr.
Odvtedy až dodnes: V či Z?
Aby otázok nebolo dosť - čo s politickou stránkou ich misie? Veď tá smerovala aj k začleneniu Veľkej Moravy (dnes by sme povedali strednej Európy) do byzantskej (dnes by sme povedali ruskej) sféry vplyvu. Nie je napokon dobre, že sa u nás presadil Rím a nie Carihrad?
