Slovenská politika a verejná debata pláva v dvoch prúdoch, ktoré sa nemajú rady. Jeden vyviera z oboch nedávnych totalít. Druhý pramení na ostrovoch pozitívnej deviácie spred roku 1989 a z Novembra.
Druhý prúd dlhodobo nemá vlastnú agendu. Iba reaguje na ten prvý. Aj preto čoraz viac upadá. Okrem ešte stále významnej časti médií v ňom plávajú len zbytky dávnych modrých korábov. A ani tie už v honbe za hlasom „národne orientovaného voliča” pomaly nie.
Gardista – komunista – organista
Kdesi hlboko tieto prúdy delí postoj k národnej mytológii. Rôzni bláhoví čečoti dôležitosť mýtu a symbolu pre veľké spoločenstvá vnímajú, zatiaľ čo ich oponenti ani trochu. Prečo sa jedna časť spoločnosti – tá, ktorá si rada hovorí slušnejšia – v oblasti symbolického nevie pohybovať?
Lebo sa v nej nemá o čo oprieť. Symbolickú oblasť života tu päťdesiat rokov ruku v ruke budovali naši nacionálni aj internacionálni, vždy ale sociálni fašisti/nacisti/komunisti. Spolu vytvorili jazyk a myšlienkový svet, ktorý trvá dodnes.
Generácie do toho myšlienkového sveta vrastali. Preto majú potentáti, zakorenení v svete a jazyku minulosti, obrovskú výhodu. V rukách držia hotový súbor symbolov. Vedia ním narábať. Pomáha im plniť ciele a vačky. Preto volajú naspäť ten minulý svet. Legitimizujú ho. Darí sa im to. Ich ľud im rozumie.
Staré časy sú späť
Pred desiatimi – pätnástimi rokmi nebol návrat minulosti témou. Vstupovali sme do EÚ. Diali sa reformy. Dostávalo to tu „západný šmrnc.” A mysleli sme si, že to už tak bude stále.
Ostrý strih a sme tam. Komunizmus už zase nebol taký zlý. Západ je prehnitý. Amerika a NATO sú hrozba, Rusko nádej a záchrana. Aj v krčmách sa o tom rozpráva opäť sebaistejšie. Starý známy myšlienkový svet je späť.
Démon žije a rastie
Starý démon nebol nikdy porazený, len vytlačený na okraj. Nikto ho nepremohol silnejším konceptom, presvedčivejším mýtom či jeho novou interpretáciou. Preto sa vrátil. Silnejší, lebo nanovo legitimizovaný elitami. Dedičstvo vodcov si zobrať nedáme.
