Zmizol status aj s fotkou prechádzajúcej sa modelky ktorá sa zamýšľala nad tým, do kedy asi sa ešte budeme môcť takto slobodne /bez rúšok/ prechádzať po meste. Fanúšici sa pre zmenu zamýšľali nad prehnane fotošopovými bokmi ultra štíhlej modelky a radili – čo je veľa to aj škodí veď vy to vôbec nepotrebujete. A potom nečakane riaditeľka známej Fashion TV onej modelke pripomenula, že nedávno bola v Miláne a pokiaľ nie je sebec má rúško nosiť práve ona. Modelka kontrovala, že neporušuje žiadne zákony a nariadenia ČR pretože po návrate z Milána bol „celý zájazd“ v nemocnici, kde im neurobili testy na korona vírus nakoľko nevykazovali a musím dodať že ani nevykazuje žiadne príznaky. A do obchodov chodí iba s respirátorom. Modelka zakončuje koment otázkou, čo viac sa dá v súčasnej situácii robiť, keď už som urobila maximum toho, čo som urobiť mohla? /Dodám iba že aj riaditeľka Slovenskej Miss bola účastníčkou onoho zájazdu v Miláne/. Riaditeľka Fashion TV stratila argumenty, pekne sa ospravedlnila a dodala, že predsa ony musia byť vzorom nám všetkým „bežným“ ženám a možnože aj mužom;). Ale potom rázna Češka povedela: hezky ste si to upravili podle sebe – vy nemáte s respirátorom chodiť po obchodoch ale sedieť doma v karanténe. Riaditeľka fashion TV to lajkla a celý status aj s fotkami zmizol z Instagramu.
Druhá bola cez jarné prázdniny na Maledivách. Následne sa vkusnou fotkou z postele dotazuje kto jej poradí liek na angínu...po troch rokoch zdá sa zrazu prišla. A rád bolo neúrekom. Od šalvie po med s citrónom... nie každý doktor si dá takto verejne poradiť. Ani tento status už nie je na Instagrame. Nahradil ho nový z karantény. A najnovší o druhej dávke antibiotík s fotkou pri poháriku červeného vína a nakrájaného syra. Kráska, ktorá najnovšie razí heslo zostaňme Zdraví a Krásni, radí nevychádzať z domu /za žiadnych okolností/. A čo keď sa len obyčajne ľudsky obáva či náhodou nebude v dôsledku výnimočného stavu ako doktorka zo zálohy povolaná pomáhať v nemocnici? Samozrejme rada pôjde. Hneď ako jej skončí PN. Hneď ako sa vylieči.
Ten tretí príbeh je bez Instagramu. Príbeh bežných ľudí. Ktorí chodia do práce lebo musia. Cítia zodpovednosť za seba, za svoje rodiny, za svoju prácu. Keď môžu pracujú z domu. Keď sa dá pomôžu tým, ktorým nemá kto pomôcť. Dodržiavajú pravidlá a snažia sa nebáť. Nebyť nervózni. Ale občas sú. Striedajú paniku s kľudom. Vznikajú konflikty na pracovisku, otvárajú sa staré spory. A následne sa riešia v prospech všetkých. Majú rodičov, rodiny kade tade. Aj v Británii. V Manchesteri treťom najväčšom meste Anglicka, kde to teda vôbec neriešia. /Ale už začínajú/. A o Korona víruse vedia všetko. Aj to, že pľúcne ventilátory má pod palcom aj Slovenský výrobca. A všetcí títo by sa radi otestovali. Keby bolo kde a ako. A nevadilo by, že aj za čo. Tých 30 Eur by nikoho nezabilo.
Ten posledný je môj. Roky som žila strašne rýchlo a hekticky. /Žila alebo prežívala?/ Práca chvalabohu bola a bolo jej veľa. Ale ja som chcela aj tancovať. Tréningy tri krát do týždňa. A odniesla si to dcéra na prvom stupni do šiestej v družine. Učenie sa s mamou vo večerných hodinách. Našťastie si dcéra z tohto obdobia nenesie žiadne fatálne následky. Len nerada a ťažšie číta. A tak musí. Každý deň. Ale čítanie ju nebaví a ja sa pýtam, po kom to má? Pre kvalitný tanečný súbor som aj vo svojich 37 rokoch bola pristará. Dobre, chápem to, beriem to, tancujem si ďalej pre radosť a stále si dokazujem veľa áno aj v porovnávaní sa s mladšími. Poznala som len prácu, tréningy, víkendy s dcérou a s otcom. Ktorý sa mi stal medzičasom viac priateľom ako rodičom. Môj súkromný život mi akosi unikol. Ale to bol len a len môj problém a bohužiaľ zistila som to, keď už bolo neskoro.
Otec odišiel náhle a nečakane a ja som utekala po pohrebe do práce. Cítila som sa zle ale práca otupuje city a potláča bolesť. Keď som konečne zarobila nejaké peniaze, už nebolo toho, kto by využil príjemné kúpele alebo týždeň - dva na potulkách po Morave... Ale dám urobiť novší, vkusnejší pomníček. Snáď.
Pred otcom aj obidve staré mamy jedna ex partnerova, o ktorú som sa starala popri materskej a mala som ju úprimne rada. Utekala som na služobku do Bulharska. A babka sedela na stoličke: - Mirka chcem ti niečo povedať, musím ti niečo povedať... Potom teta, potom. Keď prídem.- Na služobke ma zastihla správa, že babka umrela. Tá ktorá mi chcela niečo povedať. Ale nebolo v jej silách zastaviť ma v mojom čoraz zrýchlujúcejšom sa cvale životom. Moja vlastná babka chcela vidieť moju dcéru. Cítila, že sa blíži zmena a chcela sa rozlúčiť. Sestrička koncovej nemocnice mi prísne zakázala viesť dcéru na izbu, nakoľko sa tam liečia ťažké respiračné ochorenia. Hnevala som sa. Veď babka bola na izbe sama a mala otvorený balkón. Babka sa rozlúčila s Luckou namiesto s Mirkou... Tak snáď sa ešte stretneme. Teda hlavne s tými, o ktorých stojím. /Aj keď nič krajšie ako život na Zemi nepoznám/. Snáď v čase bez času kde neexistujú žiadne obmedzenia.
