Pocta Jerzymu Kosinskemu

Keď som si prečítala, že Jerzy Kosinski si vo veku 83 rokov siahol na život vo svojom Manhattanskom byte so slovami zdriemnem si o čosi dlhšie než zvyčajne. Hovorte tomu večnosť, pochopila som svoj omyl.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Ten omyl spočíval vo vnímaní tejto samovraždy. Z kusých informácií o autorovi Pomaľovaného vtáčaťa som si vytvorila obraz zlomeného človeka s mučivou celoživotnou traumou. Ale Jerzy Kosinski sa len jednoducho rozhodol odísť. Možno sa bál umierania ale nie smrti. Poznal ju totiž príliš dobre a pozeral sa jej do tváre celkom zblízka už od svojho detstva.

Keď sa ako príslušník menšiny odsúdenej na smrť a záhubu, rozhodol vzdorovať krutému osudu s nevinnosťou dieťaťa. Náhoda to chcela, že sa od svojich šiestich rokov túlal nekonečnou rovinou, močiarmi a lesmi z dediny do dediny. Zatiaľ čo jeho rodičia voliaci inú „stratégiu“ prežitia pochybovali o tom, či toto ich rozhodnutie bolo správne a či ho vôbec ešte niekedy uvidia, on dospel a zmenil sa /akosi definitívne/.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Zo sveta vľúdneho domova strednej triedy sa ocitol na Poľsko – Ukrajinsko – Bieloruskom pohraničí, kde v roku 1939 stále pretrvávalo Osemnáste storočie. Nevzdelanosť, poverčivosť ale aj zaujímavé tradičné a jednoznačne prírodné liečiteľstvo spojené s čarodejníctvom kdesi uprostred bielej a čiernej mágie. Tradície, patriarchalizmus, strach a bázeň pred Bohom a nevyspytovateľnosťou prírody, ťažkej roboty a medziľudských vzťahov. Mor tu liečili klincami a ohňom.

Obyvatelia usadlostí vždy pripravení zlynčovať akúkoľvek nevítanú návštevu. Ľudskú či zvieraciu. A zamedziť tak prípadným nešťastiam. Keďže dediny boli často napádané a trestané počernými Kalmykmi, strach sedliakov voči tmavším ľuďom bol opodstatnený. Ale aj ospravedlniteľný? A strach voči deťom? Nevyskytuje sa náhodou už len v hororoch a v krajinách sužovaných vojnou? Tých hrôz pri úteku z dediny do dediny nikdy nebolo dosť. Dobro sa tu zbieralo po omrvinkách a malo svojráznu podobu. Povestné, čo ťa nezabije, to ťa posilní zaúčinkovalo dva krát v prípade tuláka. Autorove autentické skúsenosti s Druhou Svetovou Vojnou sa pre komunistickú propagandu nehodili. /A tak sa rozhodol odísť z domoviny/. Boli príliš bizarné, naturalistické, až neuveriteľné. Hoci Pomaľované vtáča žilo so Sovietskou oslobodzovacou armádou, správne po rokoch zreflektovalo túto skúsenosť.

SkryťVypnúť reklamu

Vlastne nevieš, či to čo robíš, robíš správne. Jedinú správnu cestu pozná len strana. „A ak sa strana rozhodne, že mám byť potápačom ku prospechu všetkých /hoci mám hrôzu z vody a neviem plávať/a nie napríklad vynálezcom vypínačov farby koží?“ „Čo potom?“ Naciszmus a komunizmus sú dve strany jednej a tej istej mince.

Tí s ktorými som sa pustila do debaty o Pomaľovanom vtáčati argumentovali nechutnosťou násilia použitého vo filme. Určite sa filmu netreba báť a keď je niečo nechutné, stačí si zatvoriť oči. Je to len tvoja výhoda, ak si násilie nevieš predstaviť. Argumentovala som úžasnou scenériou prírody a film som nazvala krásnym /ale to nie je to správne slovo/. Správnejšie by bolo asi ľudským. Za tie stáročia zmien sa geneticky až tak nemeníme. Stále sme tí istí ľudia s rovnakými túžbami, potrebami aj s tými "najstaršími´," ktoré za určitých okolností neprekryje žiadny civilizačný nános, žiadna kontrola sivej hmoty, žiadna skúsenosť...

SkryťVypnúť reklamu

Kniha mi pripomenula silu prírody. Pre mňa najkrajšie časti pre mňa sú tie, kde sny, vízie a predstavy pomáhajú dieťaťu nezblázniť sa alebo len jednoducho prežiť. Na hranici medzi životom a smrťou, kde mozog mrznúcemu dieťaťu zrazu dožičí výdatné a voňavé jedlo, teplý oheň a mäkké periny a realita sa /v rámci vesmírneho chaosu alebo možno aj nie/ potkne o šťastnú náhodu prežitia. Kde sny o tom, že je veveričkou, ktorá si voľne poskakuje zo stromu na strom, alebo lúčnym koníkom, ktorý na svojich dlhých nohách prechádza krajinou...ma fascinujú. "Počul som nariekanie zničených lánov, polámaných stromov a žiaľny plač lúk". Oplatí sa prečítať si.

Miroslava Arpášová

Miroslava Arpášová

Bloger 
  • Počet článkov:  14
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Človek, žena v strednom veku ;). Píšem rada o tom čo mám rada ale aj o tom čo nemám rada. Vyjasňujem si tým svoje vlastné postoje a tajne dúfam, že uspejem:). Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

273 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

41 článkov
SkryťZatvoriť reklamu