Ovplyvnená vonkajšími faktormi, fyzickým zdravím aj genetikou. Je to miska váh, ktorá sa počas života mení aj vychyľuje. A preto ma maximálne znepokojuje a znechucuje, keď v mienkotvorných médiách čítam články a komentáre o psychopatoch, psychicky labilných, emocionálne nespôsobilých, príčetných či nepríčetných. Doplň si. Kvalite týchto článkov zodpovedajú aj diskusné príspevky odborníkov a odborníčok /najčastejšie anonymných/ na dané poruchy.
Chýba mi už len stanovisko Ligy za duševné zdravie k celospoločenskej téme číslo jedna. Nikto, média, politici ani plebs nemá právo stigmatizovať už aj tak chorobou poznačených ľudí. Boj s psychickými ochoreniami a poruchami býva ťažký. A častokrát v ňom ide o život. Doslovne.
A ešte niečo. Žijeme v 21. storočí a myslím si, že ľudia s ľahšími, liečiteľnými alebo hraničnými psychickými poruchami, ktoré majú pod kontrolou /trebárs aj medikamentóznou/ môžu žiť plnohodnotným životom a byť napríklad aj vo vedúcich funkciách. História nám ukazuje, že spoločnosťou najlepšie prijímaná a prehliadaná býva práve porucha týkajúca sa nedostatku citu a empatie s väčšou či menšou mierou sadizmu, nekrofilizmu, narcizmu /doplň si/ skrývajúca sa za na prvý pohľad ľúbivý a z normy ničím nevybočujúci zovňajšok. Ale čo je to norma? /V každej spoločnosti trochu iná, že./ A teraz, hoď do mňa komentom, kto si bez viny.;)
