Moja malá čierna dlhosrstá trpazlíčia jazvečíčka Tara a jej kamoška hladkostrstá foxteriérka Fanna. Obidve bezproblémové a priateľské feny.
Krútila som pedálmi a rozmýšľala či to dnes dám na jeden ťah. Či budem mať dosť síl vyšplhať sa na bicykli až hore na Biely Kríž bez prestávok. Stano bol chvíľu za mnou. Potom tuším predo mnou. Tara štekotom oznámila, že cíti zver a vydala sa na „lov.“ Krútila som ďalej. -To nebude nič vážne. O chvíľu sa vráti.- V týchto miestach sme sa so zverou nestretali. Až vyššie ale to sme ich už dávali na vodítka alebo do koša. Mýlila som sa.
Zastala som pri Rotunde /terajší kontajner/ a rozhliadala sa. Tara mi bežala v ústrety. Šťastná s vyplazeným jazykom a bruškom mokrým od trávy. „Kde si bola?“ Fanny som nikde nevidela. To bolo vážnejšie. Zvyčajne sa prvá vracala práve ona.
Vybrala som sa ju hľadať po ľavej strane Vydrice, po lesnej cestičke, tam kde sme ich videli obe „zmiznúť.“ Stretávala som ľudí. Psov. Ľudí so psami. Také pokojné nedeľné ráno. Pani, ktorá stála chrbtom a pozorovala čosi na druhej strane. Otočila sa ku mne. „Tak mi tí psi lezú na nervy.“ Stále tu atakujú jednu srnku. Už si kľakla a tak plače. A Oni jej nedali pokoj. Stále ju napádali a hrýzli do chrbta," sťažovala sa mi. Toto sa mi vôbec nepáčilo. Zatúžila som aj s bicyklom preskočiť potok a uháňať tam, kde sa pani pozerala. Musela som sa však vrátiť po lesnej cestičke na hlavnú cestu ale to už mi išiel oproti Stano a vzadu v košíku mal oboch psov. Vydýchla som si. Tak sa asi nestalo nič vážne.
„Tá srnka vyzerala biedne. Ležala tam. Keď som tam prišiel, bol tam nejaký človek a držal Fanny za obojok. Potom prišiel lesník a povedal mi, že srna je psami stresovaná. Tak som ich rýchlo bral preč. Ľadu na ceste pribúdalo, jednu sme dali na vodítko druhá to striedala s košom. „Myslíš, že jej pomôžu? Lesníci všetko riešia guľkou – zapochybovala som.“ Stano začal mudrovať. „ Možno bola chorá, keď bola v takej blízkosti ľudí." „Videl si tam niekde krv, bola zranená?“ „Nie, len ležala. Možno jej pichnú kalciovú injekciu a pozbiera sa. Alebo ju niekde odvezú.“ "V Malackách je záchranná stanica zranených živočíchov, možno tam,“ za/z/dúfala som. Nálada bola na bode mrazu. Napínala som uši, či nezačujem výstrel. Mlčali sme.
Obišla nás lesnícka škodovka opatrne sa otočila na ľade, šofér škaredo zazrel. Pri odbočke na Kačín sme zistili, že to vďaka ľadu na bicykloch určite nedáme. Ale rozhodovať sa kam pôjdeme ďalej sme sa už nemuseli. Zastalo pri nás policajné auto a policajti si od nás vypýtali občianske preukazy. A potom aj lesnícky jeep. A horkokrvný lesník nás obvinil z pytliactva. Milý pane, chýbal úmysel. Pytliactvo je niečo úplne iné. Sú to čerstvé vnútornosti na zasneženom chodníku v noci hlboko v horách, je to daniel s odstrelenou polovicou hlavy, ktorého torzo je všetkými opustené blízko hubárskych chodníkov. Sú to tí dobre platiaci poľovníci s alkoholom, termokamerami a adreanlínovou bezcitnosťou prevyšujúcou ich samých. Všetci čo strieľajú silné jedince raticovej zveri a nechávajú na genofond len tie slabšie kusy.
Akosi mi odľahlo. Pýtala som sa na srnu. „Vaši psi strhli gravidnú srnu a vážne ju poranili. Musel som ju utratiť. „ „Ako?“ Vybuchla som. Ukázal mi fotky zranenia. Mala poranenú zadnú nohu až do mäsa v blízkosti brucha. Ale to by veterinári vedeli zašiť. /Pozerám občas dokumenty o veterinároch a vedia zachrániť aj do polovice roztrhaného malého psa/. Neviem akú mieru stresu srna prekonávala, ani to či by to prežila. Bavila som sa o tom aj s veterinármi. U divej zveri je stres likvidačný. A navyše je to majetok, ktorého úmrtie /aj takéto/ sa odpisuje zo stavu, ktorý je povolený v sezónnom období uloviť. Kričala som na lesníka, hádala sa s ním, emócie ma prevalcovali, až som nevedela dať dokopy jednu súvislú vetu.
„ Veľakrát som volal do Malaciek a nikto mi to tam nedvíhal, hovoril mi lesník.“ „ Mohli ste volať aj Kalavského zo Štátnej ochrany prírody a lesov.“ Namietala som. „ No keď ste taká múdra prečo ste tam nezostali a neriešila to?" Mal pravdu, toto bol ten môj zlý pocit a strach že nebudem vedieť ako srne pomôcť, že nemusím počuť jej nárek a vidieť jej trápenie. Na toto som odpoveď nemala.
Polícia túto nešťastnú udalosť rieši ako priestupok nie ako pytliactvo. Mestské lesy zverejnením upozornili majiteľov psov, na to, čo všetci dobre vieme. Les nepatrí nám. Ani Železná Studnička nie. Lesníkom budeme musieť uhradiť zdvojnásobenú spoločenskú hodnotu srny /kvôli gravidite/ a nie je to málo. Ale ja by som aj tak najradšej platila jej veterinárne ošetrenie nech už by bol výsledok akýkoľvek.
PeS: Akurát dnes som čítala, že na ceste pod Kačínom pes dohrýzol srnu /a na 100% dve/. Je mi to veľmi ľúto.
