Začali padať. Na prechádzke so psíkmi sa nám tmolili pod nohami. Vraví sa, že vo vrecku v posteli pomáhajú proti bolestiam kĺbov, ale podľa mňa aj len celkom príjemne vítajú jeseň. Zohla som sa. Po návrate z prechádzky som doma na poličku vyložila z vreciek zo päť gaštanov. Boli nádherné a lesklé. Asi na mňa dýchla akási nostalgia detstva, pociťovala som pri pohľade na ne zvláštnu radosť. Nie však dlho. Na druhý deň gaštany už lesklé neboli. Zostali matné, akoby posmutneli. Z prechádzky som si teda priniesla zopár nových, znovu lesklých. Gaštany na poličke však vždy rovnako rýchlo posmutneli.
So synom sme sa jedno popoludnie vybrali so psami na prechádzku spolu. Mala som rifľovú bundu s kapucňou. Syn sa nechal rýchlo strhnúť a gaštany mi hádzal do kapucne. Aj staršia fenka mala veľkú radosť a pomáhala hľadať. Čoskoro som mala plnú bundu i vrecká na nohaviciach. Po návrate z prechádzky som všetky gaštany vysypala do bielej misky a čestne som ich umiestnila na môj pracovný stôl.
Je tomu už týždeň. Už po dvoch dňoch som bola prekvapená, že gaštany si udržujú svoju lesklú veselosť. Ani tie najvrchnejšie neposmutneli. Možno by mi nejaký odborník poľahky vysvetlil, prečo si týmto spôsobom gaštany dokážu svoju krásu dlhšie uchovať. Ale mne to prišlo tak nádherne jednoduché, že nijaké vysvetlenie nepotrebujem. Všetko živé potrebuje jednoducho „iba“ blízkosť a dotyk. Inak rýchlo umiera.
Vyskúšajte :-)