Ukrajinec zložil telefón a vopchal si do uší slúchadlá. Moji spolusediaci buď úpenlivo sledovali riadky v knihe, alebo im hlava pokynkávala od únavy. Dámy sediace oproti mladíkovi, jedna so slúchadlami na ušiach, druhá sledujúca krajinnú scenériu sa nijako nemali k činu. Ja som tiež čítala, aj keď po týchto slovách, len zdanlivo. Uvažovala som, čo jedlé mi ostalo v batohu a či týmto slovám porozumeli aj ostatní, no, zdalo sa, že buď to prepočuli, nepochopili alebo boli natoľko „slušní", že ten rozhovor nepočúvali. „Čo teraz!" zmocnila sa ma mierna panika a vnútorný boj:
„Ponúknem mu tie Bebe keksíky, čo mi ostali."
„Ale, veď to nie je jedlo, len sa zosmiešniš, a čo ak si počula zle; a môže sa uraziť."
Slečna so slúchadlami si provokačne vybrala dózu s domácky upečenou pizzou a s chuťou sa do nej pustila, bočným pohľadom som sledovala túto situáciu a v kútiku duše som sa modlila, aby ho ponúkla a tým by sa všetko poriešilo. Môj boj, jeho hlad. No, žiaľ, nestalo sa.
Ukrajinec sa postavil a niekam odkráčal. Rozhodla som sa ísť na toaletu a nechať si to prejsť hlavou. „Čo urobím? Ak niečo urobím, ako to urobím...?" - znelo vo mne a zakaždým sa ozval aj ten druhý hlas, ktorý ma utešoval a kládol mi na srdce, že to nie je môj problém a k tomu, veď naokolo sedelo kopec ľudí, ktorí to museli počuť a spokojne si sedia, ba dokonca aj jedia. Blížila sa stanica, tuším Poprad - Tatry. Tak si vravím, ak vystúpia jeho spolusediace, tak pôjdem mu tie keksy dať.... Samozrejme, všetci sme pokračovali ďalej v ceste. A tak som začala hútať ďalší plán, nakoľko pred nami bola už, moja, posledná zastávka - Kysak. Tak si vravím: „Vlak zastane, hrdinsky mu do rúk strčím keksy a utečiem. Pár očí na mňa určite uprie začudovaní pohľad, ale všetci nato onedlho zabudnú a pravdepodobne sa už nikdy nestretneme..." Ale ako na truc, všetko zase šlo tak, ako som si to ja nenaplánovala. Keksy som už držala v rukách, avšak on sa zdvihol skôr ako som mohla zakročiť. Vzal všetku svoju batožinu, vystúpil a stratil sa mi v dave. Neviem, kam pokračoval ďalej a ako dlho bol v ten deň ešte bez jedla, keďže nemal ani „hroši", ako zaznelo v telefóne. Znelo mi to v ušiach. Škvárili ma výčitky a smútok z prehry. Ako je možné, že z toľkých ľudí sa nikto neodhodlal pomôcť tomuto mužovi, každý sa hanbil, bál alebo sa naozaj v nich nič neozvalo? Ako je možné, že zvádzam boj, či je správne urobiť dobrý skutok? Radšej nechám zvíťaziť myšlienke, že jemu by to určite nebolo po vôli. Neprijal by to a nakoniec by som ja ostala v hanbe. A čo ak nie...?
Zvyšok svojej cesty som strávila v modlitbe nad ním, aby mu pomohol niekto iný, keďže som toho nebola schopná ja, alebo nech rýchlo a šťastne dorazí do svojho cieľa. Ešte v ten deň som mohla zakúsiť radosť zo zopár drobných skutkov, ktoré mi trošku pozdvihli srdce, ale neuhasili bôľ...
