Ak sa chystáme vybudovať niečo nové, je k tomu potrebná trpezlivosť, zanietenosť pre činnosť, dobrá znalosť terénu, dostatok stavebného materiálu... Ak chceme budovať ľudské vzťahy potrebujeme „dvojnásobne zo všetkého", zvlášť ak ide o deti špeciálne.
Neustále vypytovanie sa rovnakej otázky či naopak svedomité mlčanie, točenie a hádzanie predmetov, fascinácia nad kývajúcimi, blikajúcimi, hrajúcimi predmetmi alebo odmietanie vstúpiť do novej miestnosti, výskyt nevhodného správania z neznámej príčiny a mnohé ďalšie „zvláštne" činnosti, rituály, stereotypie. Aj takto môžeme opísať dieťa s autizmom. Je zaujímavé, že aj napriek rovnakej diagnóze, ktorú tieto deti zdieľajú, nenájdeme dve rovnaké. Každé z nich vyžaduje, aby sme poznali jeho osobnosť, jeho potreby, jeho individualitu až tak môžeme, aspoň na krátky čas, vstúpiť do opevneného hradu a „pozvať" jeho panovníka na spoznávanie všetkého, čo je vôkol. Ale postupne, najprv jedno zákutie, potom druhé, jednu záhradu, les a napokon aj šíre polia...
O týchto špeciálnych deťoch by sa dalo veľa písať, len krátke nahliadnutie do ich tajomného sveta nemôže nechať človeka bezo zmeny. Aj mňa naučili (a stále učia) mnohému:
Naučila som sa, že tešiť sa z maličkostí, je viac ako čakať na veľký zázrak.
Naučila som sa, že nie len my sme tu pre ne, ale predovšetkým oni sú tu pre nás.
Naučila som sa, že veľakrát nevhodné správanie môže byť spôsobené zmätkom, či nesprávnemu chápaniu nárokov, ktoré sú na nich kladené.
Naučila som sa, že stačí gesto, aby sme vyjadrili, čo cítime a čo chceme druhému vypovedať.
Naučila som sa, že v živote sú dôležitejšie veci a chvíle ako peniaze a sociálne postavenie.
Naučila som sa, že druhého pochopíme, až keď sa dokážeme vcítiť do jeho situácie.
Naučila som sa, že deti, sú tie, ktoré nás môžu veľa naučiť....
A tak im, ich rodičom, mojim drahým kolegom a všetkým, ktorí sa akýmkoľvek spôsobom zaujímajú o tieto vzácne stvorenia píšem veľké ĎAKUJEM!
