Sokrates

Doma nám vtedy pribúdali knihy o vegetariánskej kuchyni. Obrovská zmena - vôbec čítať o zdravej výžive - veď dovtedy nám stačila len „osveta" obsiahnutá v nápisoch na nástenkách v čakárňach ambulancií- „Jedzte syry a mliečne výrobky- sú zdravé" alebo „Aspoň jedno vajce denne" a podobne. Sója nahradila mäso, tofu odsunulo syry a mliečne výrobky, jablko sme nepochrúmali, ale s buchotom odšťavili spolu so zelerom a cviklou. Všetko u nás klíčilo, ovocie sa sušilo, na kuchynskej linke vo veľkom pohári rástla kombucha. V rámci jarnej detoxikácie som lozila cez plot vodárne, kde rástla krajšia žihľava a sedmokrásky. Žihľava na čajík, sedmokrásky do šalátu....A čajíky aj tie ostatné už neboli tie „ruské" presladené a ocitrónované, ale zásadne bylinkové a horké. Moje črevá boli zrazu príliš dlhé na to, aby cez ne dokázalo prejsť mäso bez toho, aby sa nepokazilo a nevytváralo v mojom tele choroboplodné zárodky. Starká skoro zamdlela, keď som jej s oduševnením a dobrým úmyslom chcela pomôcť začať tiež zdravo žiť a vysvetlila som jej že hovädzie polievky sú ako vývary z handier, ktorými boli poutierané všetky mestské záchody sveta. Láskavo mi povedala: "Miruška, ale teraz už trošku preháňaš!" Každopádne mäso som prestala jesť úplne a varená strava bola odrazu príčinou všetkých chorôb sveta a strašne som sa na ňu za to hnevala...Ironizujem s láskou... Každé ráno som sa minimálne dvakrát zľakla - prvý krát, keď som na seba vyliala 2 vedrá studenej vody- lebo „hydroterapia- základ zdravia" a druhý krát, keď moja mama spravila v joge polohu leva a vypustila zo seba všetko negatívne. Rozcvičky naboso v rannej rose, meditácie pri jazere a objímanie stromov dalo vždy všetko do stavu harmónie. Sed v lotosovom kvete, spojené tri prsty, napájanie sa na kanály, ktoré končia vo všemúdrom vesmíre, hromadné seansy liečiteľov, pri ktorých si ľudia otvárali čakry, jednoduchým spôsobom odstraňovali bolesť, ťaživú karmu, či pôsobenie negatívne naladeného suseda. To všetko sťaby piliere novej doby, okorenené rôznymi proroctvami veštcov a jasnovidiek, zážitkami z minulých životov a výmenami skúseností ľudí, ktorí zaznamenali otvorenie vedomia, tí „lepší" tretieho oka. To všetko vyznieva trošku ironicky, no verte mi, že to píšem s láskou a pokorou. Vďakabohu za všetky tieto rozmanitosti a inšpirácie zoslané z tohto „ezotericko- duchovného" sveta ale aj tie predchádzajúce zoslané z toho „socialisticko- materiálneho". Namiešali v nás ľuďoch všeličo potrebné, poučné a posúvajúce. Aspoň ja tomu verím. Je pravda, že nie vždy som dokázala vidieť veci z nadhľadu, často krát vo mne nastával zmätok a chaos z toho, ako ľudia podliehali tomu svojmu, jedinému a správnemu svetonázoru, filozofii, kuchyni. Aj ja som podliehala. Prišiel čas, keď doba nadšeného objavovania všetkého čo súvisí s netradičným, alternatívnym, východným a čínskym prešla do obdobia utvrdzovania. Ľudia sa stávali „expertmi", mali dosť naštudovaného, načítaného, naškoleného, v lepšom prípade zažitého a odskúšaného. Utvrdzovali sa v tom, že to „ich" je to najlepšie s odkazom pre celý svet a vesmír, vzrástla ich vlastná hodnota, ich výnimočnosť a čím utvrdenejší bol ich svetonázor, tým ťažšie sa prijímali iné názory. Boli sme všetci predsa „experti" vo vyššom levely....Podľahla som tiež. Po každom absolvovanom školení, prednáške, meditácií som sa utvrdzovala v tom, že toto je tá správna cesta. Verila som, že mám recept na život a ľutovala všetkých, ktorí ho nemajú a ešte viac tých, ktorí ho odmietali. Medzi známymi som pozorovala jemné aj menej jemné vnútorné boje- jeden uznával reiky a neuznával energiu zeme, makrobiotik pohŕdal povrchnosťou vegetariána, človek, ktorý sa zaoberal čakrami sa cítil viac ako ten, čo nevedel čo čakra je, a ten druhý sa zas cítil na inom levely vplyvom svojej očistenej karmy. Všetci títo ľudia uznávali niečo a odmietali niečo a všetci boli šťastní z niečoho iného....Postupne som sa strácala v spleti týchto prúdov a napätých emóciách, konfrontáciách názorov a postojov ľudí. Začala som pochybovať o jednotlivých názoroch, „návodoch na život" a nakoniec aj o vlastných pocitoch a skúsenostiach. Nebadaný obrat nastal vtedy, keď som ho vôbec nečakala. Sedela som na hodine filozofie. S rukou pod bradou som písala poznámky- „Socrates...viem že nič neviem.... kto chce hýbať svetom, musí najskôr pohnúť sám sebou.. ...poznaj sám seba .... poznáš celý svet...." Zadívala som sa na vlastnú dlaň, mierne zaškúlila a zašaškovala pred spolužiakmi: „Nech kukám jak kukám na tú moju ruku a poznám ju do detailu, o svete mi povedať nič nechce...." Vraj „poznaj sám seba" - veď poznám ...a nič.... Cítila som, že to „nič" v sebe ukrýva viac... Sokrates sa mi páčil a vŕtal mi v hlave. Fascinovalo ma, že chodil medzi ľudí a učil ich a zároveň nezabúdal, že sa on sám sa učí od nich. Žiadne vynútené sedenie v lavici s výpadkami pozornosti. Sokrates vraj chodil po námestiach, vznešených záhradách (tak sa to píše, tak si to predstavujem) a učil. Ľudia sedeli okolo neho a on ich učil spoznávať samých seba. Z tej predstavy ide pokoj, v ktorom je ľudská myseľ najvnímavejšia. Poznáva seba, svoje myšlienky, emócie, telo a cez to všetko celý svet. Aká nádhera. Vraj všetko čo potrebujeme máme tu, máme v sebe a máme dostatok. A potom ma očarila ešte jedna myšlienka, nenápadná, skoro až tuctová, ale v kombinácii so Sokratom dôležitá. „Všetko so všetkým súvisí" A začiatok dobrodružstva z poznávania sa stáva hneď v začiatku nekonečný. Všetko, čo je v malom, je aj vo veľkom a rozmer vôbec nie je dôležitý. Náš deň začína zobudením. Sme otlačený, strapatý, „vykukaný", ako to malé bábätko čo sa práve narodí. Veľa ľudí si myslí, že ráno vyzerá hrozne- aspoň pred prvými kozmetickými úpravami, tak ako si veľa ľudí myslí, že novorodenci sú všeobecne škaredí. No tak, ako si človek, ktorý nás miluje o nás myslí, že po prebudení sme prekrásny, tak sa aj milujúcej matke zdá jej novonarodené dieťatko nádherné. Takmer každý človek má ráno- po dobrom spánku a celé dopoludnie veľa energie, je plný sily, nápadov, tvorivosti, presne tak ako dieťa a mladý človek. Normálny deň a jeho priebeh nápadne pripomína jeden ľudský život. Vecí, ktoré možno do tejto rovnice dosadiť je viac, a tak ako sú rozdielne naše osudy, životy a jednotlivé dni, tak by mohlo byť rozdielne aj hľadania jednotlivých súvislostí. Niektoré súvislosti sú však veľmi podobné, najmä tie, ktoré sa týkajú prirodzených procesov nášho života súvisiacich napr. s biologickými potrebami a životnými funkciami. A tak nachádzam aj veľmi nápadnú podobnosť medzi spánkom a zaspávaním a smrťou a zomieraním. Zaspávanie je pre naše telo veľmi príjemná činnosť, všetko v nás sa uvoľňuje- myšlienky, emócie, zabúdame na bolesti, smútky, celý okolitý svet. Ak si vezmeme záznamy zážitkov ľudí, ktorí prežili stav klinickej smrti, stav zomierania popisujú veľmi podobne. Väčšina ľudí opisuje umieranie ako veľmi príjemné a uvoľňujúce a následné „vracanie sa" do reality nepríjemné, minimálne tak ako neželané prebúdzanie sa. Stav spánku, rovnako ako stav smrti je pomerne neprebádaná oblasť. „Nevieme o sebe", oddychujeme v pokoji, asi tak ako v posteli... Čím viac vieme o spánku, tým viac by sme sa mohli dozvedieť o samotnej smrti. Na základe takéhoto hľadania súvislostí sa mi zrazu dostávajú odpovede na mnohé otázky, ktoré som pôvodne hľadala v literatúre, i na školeniach. Ak cítim, že vďaka určitému typu a spôsobu životosprávy (akémukoľvek z odskúšaných) som vitálna a dobre naladená celý deň, dozvedám sa, že aj celý svoj život môžem prežiť bez zbytočných chorôb a predčasného starnutia a teda dobre naladená a vitálna. Ak si počas dňa zacvičím alebo sa venujem nejakej tvorivej činnosti, ktorá mi prináša radosť a naplnenie, táto radosť a naplnenie je veľmi podobné tomu, aké zrejme prežívajú ľudia, ktorí sa vo svojom živote venujú nejakému športu, koníčku, alebo inej tvorivej práci. Ak si správne nerozložíme sily počas dňa, často sa stáva, že nás premôže nečakaný poobedný spánok, mikrospánok v aute, alebo jednoducho od istej hodiny nevládzeme do večera fungovať tak ako by sme chceli. Nápadná podobnosť s tým ako ľudia starnú s chorobami, ktoré im postupne vyradzujú ich životné funkcie a nevládzu tak ako by chceli, trpia rôznymi druhmi postihnutí a nehľadajú vinu v sebe a vlastnom životnom štýle. Nechcem hodnotiť dôvody predčasných úmrtí a slepo ich spájať len s prepínaním a nerozložením si vlastných síl, lebo niekedy si potrebujeme zdriemnúť z rôznych dôvodov, a nie všetko je možné spájať na základe logických súvislostí, no aj tu platí, všetko čo je v malom je aj vo veľkom a súvislosti je možné hľadať aj na základe intuície. Skúsme sa zamyslieť nad tým v akom rozpoložení sa večer, keď sa ukladáme spať, nachádzame, a povie nám to možno veľa o našom životnom štýle. Máme pocit, že všetko je tak ako má byť, alebo sa stresujeme, čo všetko musíme v ďalšom živote- pardón- v zajtrajšom dni dokončiť a stihnúť? A tým som naznačila a som si tým istá, že tak ako sa ráno prebudím, resp. tak ako je prirodzené, že sa ľudia ráno prebúdzajú, tak isto si dovolím predpokladať, že po smrti a „oddychu duše" sa znova narodím. A tak ako každý deň môjho života svojim spôsobom určuje ten predchádzajúci, resp. dni predchádzajúce, tak sa stáva logickým tvrdenie, že niektoré udalosti, s ktorými sa stretávame sú dôsledkom minulých životom. (predchádzajúci deň- minulý život).Skutočnosti, ktoré nás trápia napr. v práci alebo v osobných vzťahoch sa prevažne nevyriešia za jeden deň, ale sa prenášajú do ďalších dní, a preto mi je prirodzená myšlienka karmických prepojení medzi jednotlivými životmi. Je prirodzené že čo zasejeme dnes budeme žať zajtra, preto by sme sa aj celý svoj život mali snažiť prežiť čo najlepšie a nevyhovárať sa na to, že „nič nemá zmysel, veď aj tak sa všetko raz skončí." Zamýšľam sa tiež nad tým, že v spánku som síce „mimo" ako keby som ani neexistovala, no reálne som vlastne „tu" a kdesi som čítala, že všetky tie paralelné svety, ktoré nepoznáme a nerozumieme im sú vlastne „tu", to by možno vysvetľovalo fakt, prečo niektorí ľudia vidia v určitých okamihoch svojich mŕtvych príbuzných. (Aj ja sa občas zľaknem manžela, sťaby nejakého ducha, ktorý sa v noci zakráda do chladničky a ráno si to vôbec nepamätá...:-)))) Ako som už spomenula, aj pre túto oblasť platí, že čím lepšie preskúmame náš spánok, tým viac sa môžeme dozvedieť o smrti a tak ako prirodzene vnímame náš spánok, tak prirodzene by sme mohli vnímať aj našu smrť a nemať z nej obavy a strach. Preto som vďačná všetkým tým prúdom, vplyvom, svetonázorom, čínskym aj utopistickým učeniam, s ktorými som sa za celý život stretala, lebo čím viac poznania vlastného života sa mi dostáva, tým väčší nadhľad dokážem získať. Čím viac mám skúseností s tým, čo je pre mňa prospešné a čo ma robí šťastnou, tým viac za tým dokážem ísť a to nehovorím o tom, aký vplyv má to že som šťastná na ľudí v mojom okolí. Poznávanie samého seba je jednoduchou cestou k poznaniu celého sveta, človek otvára svoje oči a nepoburuje ho poznávanie a prežívanie iných ľudí, ak rešpektuje to, že naše životné osudy a skúsenosti sú rozdielne a aj možnosti, ktoré nás posúvajú a robia šťastnými sú rozdielne. Poznávanie sveta cez samého seba vôbec nie je prejavom nejakého sebeckého, či egoistického vnímania sveta, práve preto, že sú nám jasné rozdielnosti našich životov. A tak sa na základe tohto vyhneme generalizovaniu. Žiadny zo životných štýlov a životospráv nie je univerzálny a vhodný pre všetkých , každý človek čerpá energiu z niečoho iného a uvedomenie si tejto skutočnosti vedie k prevencii pred prepadávaním rôznym dogmám, najmä ak náš životný štýl postavíme na sebapoznaní a poznávaní toho, čo je pre nás prirodzené, vychádzajúce z prírody. Pre prírodu a vesmír platia tie isté zákonitosti ako pre náš organizmus a vnútorný svet , a preto, čím viac prebádame ten náš „vesmír" tým viac sa dozvieme o tom nekonečnom. To čo je prospešné a povznášajúce pre nás, môže byť prospešné a povznášajúce pre celý svet. „Kto chce hýbať svetom, musí najprv pohnúť sebou" Vzťah týchto „vesmírov" je obojstranný a rovnocenný. Inšpirácii, práve v prírode je nekonečné množstvo, všetko čo je v malom, je aj vo veľkom, malé ovplyvňuje veľké a to veľké malé a všetko so všetkým súvisí. Hľadaním súvislostí získavame nadhľad, nesúdime a neodsudzujeme, rešpektujeme životy prežívania iných ľudí a vnútorná sloboda sa stáva našim prirodzeným stavom.