Moje meno je Tea. Vlazna ako caj teda urcite nie som. Jeho meno neprezradim, sama ho nepoznam. Sedim na streche zo stareho plechu v little black dress s opatkami na nohach, ktore maju viac modrin ako ocean koralov a cakam na spasu v podobe vysokej blondiny, ktora zatial spisuje zapisnicu za ublizenie na zdravi.
Podviedol ju. Straca sa. Podlaha pod nohami. Voda v kaluzi. Jej plac na jeho koseli. Straca sa laska. Avsak stopy po jej nechtoch na jeho debilnej tvary ostanu. Ludia su zvierata, zavrete v klietkach a ked ich vypusti dzin v podobe vodky ci brandy spravaju sa prirodzene, ibaze na slobode. A uz kraca. S cigaretou v ustach, rozpustenymi dlhymi vlasmi a jej parfem je citit az k cintorinu. Mam nanho putavy vyhlad, na vsetky tie duse, ktovie cim si presli. " Ja tomu srabovi druhykrat aj druhu rohovku natrhnem! " Skrikla. Ja som pomyslela nato, cim presli oni kym sa dostali po troch rokoch az na policajnu stanicu ci zdravotnu poistovnu. " Imbecil jeden prispaty! Ako ja som mohla s takym hovadom vydrzat tri roky!!!" A znova dokola...Myslim si stale svoje. Akonahle si s nim da smenu tak si ju znova ucicika. Ako vacsina muzov, ktori maju problem s pitim, ci drogami, ci nasilim, ci inou psychopatipu. Lenze problem je v nas, ze sa ich nevieme vzdat. Povedzme si narovinu, ved takeho blazna len tak lahko ne/najdes.
Zbalila som si svoje opatky do kabelky a bosa som cupitala za sialenou zenou, ktora si cestou srkala z malej flase liehu. Meno? Kristina. Kristina s dlhymi vlasmi, velkou pusou, flaskou v ruke, snami v snary, hudbou v hlave a s muzom v srdci. Jeho meno nevyslovi, nevie ho.
Sli sme na terasu, dat si par panakov napoludnie a zafajcit naladu pod psa. Nalada, ktora jej zvysovala a mne znizovala tlak. " Dnes poobede sa naslo telo hladanej Zuzany K., devetnastrocnej dievciny, ktora sa predavkovala vo vytahovej sachte v dome na Prazskej ulici. Dovod smrti, predavkovanie heroinom. S dalsimi spravami sa Vam ozveme o polhodinu..."
Human being has become a creature. Dcera uspesneho podnikatela a stavitela, vzorna studentka, gymnastka a kedysi najlepsia priatelka pocas troch rokov stihla liecebnu, sifiliz, byvanie na ulici, bulimiu, anorexiu a H. Jej meno nebudem spominat, pretoze uz bolo vyssie spomenute. V den kedy nam slnko liezlo na nervy ako ten, henten, tamten aj ten dalsi si mlade telo siahlo vedome na metaforu. Metafora je zivot a zivot je metafora. Ona citala medzi riadkami a metafory neovladala. Ovladala chemiu... V den kedy sme mali na sebe obe little black dress zomrel cudzi clovek, ktoreho som kedysi davno velmi dobre poznala.
Kristina sa opila a ja som nebola vynimka. Sedeli sme na terase kym sa nam mesiac nezdal azurovo modry ako novy top herecky v chlapcenskom ucese, ktorej klopkanie opatkov sme poculi zretelne aj ked sme boli grogy. Rychlym krokom, ktory naznacoval vrucny hnev k tomu, na ktoreho meno nebude mysliet, vkrocila na terasu a ojbednala si flasu spisskej.
Bozkaval ju, miloval ju. Neklamal jej, nezahol jej. Nezvykla si. Nebol normalny. Taktiez nema meno, su to iba pismena v abecede, ktore o nas nic nevypovedaju a zeny o to nestoja. Zeny stoja o nieco viac ako pismeno, slovo, vetu ci cely roman. Ony stoja o panaka, dobry sex a zbohom. No tu druhu kategoriu uz nepoznam. No mena tychto zien su nepominutelne, aspon pre tuto chvilu, ked prave prechadzate tymito riadkami.
Kapitola Nela. Zmena v interpunkcii, satniku ci v partnerovi ju robi Nelou. Slecna s havranim harom, cizmami, zamilovanou knihou, slimkou, pokazenym autom a gelovymi nechtami. Slecna, ktora vie, ktora bije a kedy je potrebne odist. Asi preto sme priatelky. Zamilovana, milujuca, stratena v laske ako v abecede a skolskej poezii zhrozena vravi: " Baby Zuza sa zabila! V utorok je pohreb a na Trojici maju zimny vypredaj, pojdeme ze? Videla som tam cierny satocky s modrou stuzkou za 10 EUR. Kytica nas vyjde taktiez tolko a ak pojdeme na kar na pripitok, tak nemusime minat v Diere. Baby pome sa odreagovat, prosim. Musim niekam vypadnut. On ma nenormalne vytocil. Slovne ma napadol! Poprvykrat po dvoch rokoch! Hm? Tak v utorok pred cintorinom?" Dokoncila vetu a ten azurovy top sa nam uz nezdal az taky azurovy a mesiac bol krvavy. Domov sme sli rano v striebornom taxiku a meno taxikara je tajne, on sam nan pri hracich automatoch nevie prist...
Nad slepacou polievkou a greckym salatom neobvykle ohrnam nos. Pozeram sa na fotku kde je on. Prizrak, co sa ukazaje iba za nocneho pritmia v starych zrkadlovkach. Sporo odeta v bielom tielku a ciernych pancuskach som sa vybrala na jeden pohar sucheho bieleho do blizkeho podniku. Ta sprosta zerava gula svietila ako osram ziarovka v maminej izbe a zrazu som len citila jeho ruku na mojom krku. Zerava gula zmizla. Same mraky. Nemohla som kricat, ani plakat. Vyrezal mi slzy. A zasil usta nitkou zo svetra. Zo zil mi tiekla vsetka zlost. Znasilnena a potupena za bieleho dna. Nepoznam jeho meno, nikdy som ho nevedela poskladat z pismen v abecede, neviem jeho preizvisko, pretoze ak by nejake mal, tak by horelo v pekle ako cigareta, ktoru fajcila Nela s Kristinou pri novodovezenom kameni obsypanom kvetmi.Nepoznam mena. Su bezpredmetne.
No vsetko co viem je, ze teraz nedycham. Pomaly v spanku a rychlo pri nom. Nedychat. To je to, co raz musi kazdy z nas. Moje meno bolo Tea, jeho vam neprezradim, nie zeby som nechcela, ale uz nemam dych na slovo.
